„... 2,5 × 4 metre – to bol môj ateliér.
A možno práve preto, že ten priestor bol tesný, mohla sa naplno otvoriť moja fantázia.“
Študoval Vysokú školu uměleckého průmyslu v Prahe, špeciálny ateliér pre úžitkovú grafiku u prof. A. Strnadela a prof. Cyrila Boudu. Venoval sa nielen ilustrácii, ale aj tvorbe cenín, získal špecializáciu na známkovú tvorbu. Ilustroval vyše stovky knižný diel. Jeho tvorba bola ocenená napr. Cenou Ľudovíta Fullu, Cenou vydavateľstva Mladé letá. Opakovane vystavoval aj na BIB.
„Poctivá ilustrácia“: hej, tak by sa dali nazvať jeho diela. Výrazné „slnečné“ farby (akoby ani nemiešané), výrazná, ľahko zapamätateľná štylizácia postáv, jednoduché tvary ich tiel, čitateľné charaktery – dobrí sú pekní, zlí sú škaredí. Precíznosť a ustálenosť tvaru sa stali jeho poznávacími znakmi. Vždy je jemný, nikdy neprejde cez hranicu expresívneho výrazu, dokonca ani vtedy, keď je drsný text.
Matka (M. Gorkij, SNDK 1953)
Chalúpka strýčka Toma (H. E. Beecher-Stowe, SNDK 1955)
Zachar Berkut (I. Franko, SNDK 1956)
Magister rytier Donč (Jégé, Mladé letá 1957)
Jakubko (H. Zelinová, Mladé letá 1959, Ikar 2002)
Kapitán opriškov (Mladé letá 1959)
Neodovzdaný odkaz (Z. Klátik, Mladé letá 1960)
Kronika (P. Jilemnický, Mladé letá 1961)
Hosť majstra Čerta (L. Ťažký, Mladé letá 1962)
Ako putoval život po svete (Mladé letá 1963)
Dva roky prázdnin (J. Verne, Smena 1964)
Kniha džunglí (J. R. Kipling, Mladé letá 1965)
Rozprávky uja Rémusa (J. Ch. Harris, Mladé letá 1966)
Tarzan z rodu opíc (E. R. Burroughs, Mladé letá 1967)
Budú z nás generáli (B. Okudžava, Mladé letá 1967)
Zakopaný meč (J. Cíger Hronský, Mladé letá 1970)
Kráľ sivých medveďov (J. O. Curwood, Pravda 1970)
Kráľ Aruš a jeho družina (Mladé letá 1972)
Slovenské báje (Mladé letá 1973)
O Blažejovi, čo sa nebál (R. Moric, Mladé letá 1975)
Kniha rozprávok (M. Rúfus, Mladé letá 1975)
Čarovný zeměklíč (V. Cibula, Albatros 1976)
Kuriatko a obláčik (J. Pavlovič, Mladé letá 1977)
Čimčirinček a chlapci (R. Těsnohlídek, Mladé letá 1979)
Jerry a Michael z ostrovov (J. London, Mladé letá 1982)
Jánošíkova slza (L. Ťažký, Mladé letá 1983)
Ohnivý tátoš (Východoslovenské vydavateľstvo 1984)
Košíček (J. Pavlovič, Mladé letá 1986)
Klásky (J. Andel, Osveta 1986)
Hajdúchovo dobrodružstvo (T. Fehér, Východoslovenské vydavateľstvo 1990)
Rybka so zlatou korunkou (R. Moric, Mladé letá 1990)
Mačací kráľ (J. Beňo, Osveta 1992)
Lupienky z jabloní (M. Rúfus, Mladé letá 1993)
O Veternom kráľovi a iné rozprávky (Slovart 1993)
Daidalos a Ikaros (Mladé letá 1994)
Hojdalička, hojda (M. Rázusová-Martáková, Mladé letá 1994)
Čižmičky (P. Kováčová, Osveta 1996)
Zlatovlasý rytier (P. Glocko, Neografia 1997)
Huráreň (J. Hevešiová, Timy 2001)
Macko Lacko (J. Pavlovič, Ikar 2003)
Maľovaná abeceda (J. Smrek, Elán 2008)
O prváckom mačiatku (K. Bendová, SPN – Mladé letá 2009)
Zdroj: http://lib.bibiana.sk/author.php?id=00000002738
„Keby to nebol tak namaľoval...“
Pozerala som sa naňho – muž v rokoch. A on sa pozeral na ilustrácie. Priblížil sa, dal si dole okuliare, znova ich nasadil, odstúpil o dva kroky. Minúty. „Si to predstavte,“ povedal. „Mal som možno dvanásť a čítal som Tarzana. A tam zrazu bolo osem strán nevytlačených. Úplne čistých, bielych. Keby tam nebola táto ilustrácia, ktorá mi to dopovedala, ten dej, tak sa asi zbláznim.“ A znova sa nahol a študoval kresbu. A mne došlo, že keby to ilustrátor – Vladimír Machaj – nebol namaľoval „tak presne“, keby sa nepodriadil textu, nebol mu verný, keby nepotlačil sám seba a nevytiahol dopredu predstavu E. R. Burroughsa, z detailov, z viet, zo situácií, tak ten muž by bol prešiel okolo jeho ilustrácií rýchlejšie, zastavil by sa len na chvíľu, ako pri tých ostatných, čo viseli v galérii.
Hej.
Vladimíra Machaja môžeme vnímať ako autora zo „starej školy“. Jeho ilustrácie často pripomínajú štylizované fotografie – tak sú starostlivo pripravené a dotvorené do najmenších detailov. Čitateľ v nich nemusí pátrať po tom, „čo mu chcel ilustrátor k príbehu dopovedať“ – pozrie a vidí.
„Poctivá ilustrácia“: hej, tak by sa to, čo vytvoril, dalo nazvať. Výrazná, ľahko zapamätateľná štylizácia postáv, jednoduché tvary ich tiel, čitateľné charaktery – dobrí sú pekní, zlí sú škaredí. Precízne a ustálene tvarované detaily. Vždy je jemný, nikdy neprejde cez hranicu expresívneho výrazu, dokonca ani vtedy, keď je drsný text.
A predsa!
Zdanlivá pomalosť, tichosť, nenápadnosť obrázkov, ktorá autora roky odsúvala, keď stál v dave iných, dravejších, výraznejších, sa stratí okamžite, len čo sa čitateľ ocitne s jeho knižkou sám.
Vtedy vie, že sa môže na autora spoľahnúť. Že s ním pôjde príbehom prehľadne, bude ho dopĺňať a nechá mu priestor, aby si jednotlivé situácie zapísal do pamäti.
To vôbec nie je málo.
Vladimír Machaj pracuje s detailom, fungujúcim doslova ako klinec, na ktorý čitateľ zážitok z videného zavesí – v pamäti mu ostanú veľké oči hrdinov príbehov pre deti, predĺžené siluety postáv v bájach a povestiach či filigránske detaily.
Iste, aj on skúšal dravejšie formy – vidíme ich najmä v zahraničných vydaniach, v exotických príbehoch. Postupom času však zjednodušoval, vrátil sa k zemitosti, k čiare perom či štetcom ako základom čitateľnosti, „vykreslil sa“ nielen v skladaní čierno-bielych plôch, ale aj v rozpúšťaní farieb do zvláštneho spektra desiatok odtieňov.
Dokáže sa meniť – ale opäť – len v závislosti od textu.
Skúste sa na tie ilustrácie pozrieť.
Možno o nich netreba viac hovoriť, úplne stačí sa iba na ne pozerať – tak ako muž z galérie, ktorý nevedel odísť od Tarzana. A užiť si ich vznešenosť, bravúru, s akou sú vytvorené, či harmóniu, ktorá z nich vychádza.
Ida Želinská – TOTO! je galéria
Vladimír Machaj – Ateliér 2,5 × 4 metre
(predslov k výstave, TOTO! je galéria, 15. 2. – 6. 4. 2018)