Spočiatku navštevovala Strednú školu umeleckých remesiel v Bratislave (prof. Ľ.Fulla). 1942 – 1943 študovala na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (prof. M. Shurmann, J.Mudroch). Štúdiá ukončila v rokoch 1945 – 1950 na Vysokej škole umelecko-priemyselnej v Prahe (prof. Ján Bauch, Antoním Pelc). Po ukončení štúdií v 50. rokoch 20. storočia sa venovala karikatúre, politickej kresbe i grafike. Na prelome 50. a 60. rokov sa začala venovať maľbe v tzv. Skupina 4 (Oľga Bartošíková, Jarmila Čihánková, Tamara Klimová, Viera Kraicová). Patrí k protagonistom neokonštruktivistických tendencií v slovenskej výtvarnej tvorbe a je jedným zo zakladateľských členov Klubu konkretistov na Slovensku. Významne sa zapísala do oblasti tvorby tapisérií. Svoj racionálny geometrický program rozvíjala v tvorbe art protisov. Pôsobila aj ako pedagogička na ŠUP v Bratislave a na Katedre scénografie VŠMU v Bratislave.
Vo svojich temperových ilustráciách necháva svojich hrdinov statických, nehybných – a má to význam. Aj štetcom (čo je atypické) tvorí v samotnej kompozícii geometrickú štruktúru s úplnou absenciou ornamentu. Čitateľ sa tak môže sústrediť len na ich výraz okamihu a v hlave rozohrať pokračovanie.
Tri básne (Jevgenij Alexandrovič Jevtušenko, Smena 1963)
Robinsonka (M. Majerová, Mladé letá 1964)
Každý zomiera sám (David Howard, Mladé letá 1964)
Stopa na asfalte (Gašparová Eleonóra, Mladé letá 1964)
Vinca si nedáme (Anna Minichová, Mladé letá 1968)
Len raz (Ján Kostra, Slovenský spisovateľ 1968)
Studňa lásky (Nižnánsky Jožo, Tatran 1969)
Matkin plač (Carlislová Grace Helen, Smena 1971)
Otvor sa, rozprávka! (Julo Zborovjan, Východoslovenské vydavateľstvo 1973)
Jarmila Čihánková
Robinsonka
Robinsonku, citlivý román o rýchlom dospievaní jednej Blaženy, ktorý napísala Marie Majerová v štyridsiatych rokoch minulého storočia, si určite pamätáte, aspoň tí starší z vás. Hlavná hrdinka, zviazaná v priestore štyroch farieb, sčasti kreslená, sčasti kolážovaná, je poznateľná na prvý pohľad. Vlasy v cope, celá hranatá, kostnatá, jej identitu tvoria „rýchle ťahy“, akési náčrty perom. Po smrti mamy bojuje obrázok za obrázkom na stránkach svojho príbehu so „ženskými zbraňami“ – s varechami, prachovkami, vysávačom, žehličkou... a postupne, ako sa ich učí ovládať, sa aj ona mení, dozrieva, je čoraz viac v tom úzkom priestore pustého ostrova, vlastne bytu, sama sebou. Tie ilustrácie boli jednoducho „šik“.
Ale pamätáte sa aj na autorku, ktorá ich vytvorila?
Jarmila Čihánková – tiež taká Robinsonka, ktorá zvládla sedem (výtvarníckych) remesiel, prechádzala z techniky do techniky... celý život. Narušovala definované žánre. Nebola iba ilustrátorkou. Slovenská kunsthistória si ju pamätá skôr ako ženu, ktorá rozumela jazyku konštrukcií a dokázala tvoriť v kódoch geometrickej abstrakcie. Ale nielen. Venovala sa vytváraniu tapisérii a artprotisov, do ktorých votkávala motívy inšpirované modrotlačou. A dokonca, opakovane v rokoch 1970 a 1988, realizovala spoločne s Milanom Adamčiakom inštalácie vo verejnom priestore, spájajúce hudbu a výtvarné umenie. V rokoch 1958 – 1966 patrila spolu s Vierou Kraicovou, Oľgou Bartošíkovou a Tamarou Klimovou k Skupine 4, prvej slovenskej ženskej výtvarnej skupine, ktorú kunsthistorička Ľuba Belohradská nazvala „unikátnou iniciatívou, ktorá vyrovnala manko ženských umelkýň v mužmi ovládanom svete výtvarného umenia“. Rovnako patrila k zakladateľom a zakladateľkám Klubu konkretistov. Bola maliarkou, karikaturistkou, grafičkou... zaujímalo a lákalo ju „všetko“.
Ilustračná tvorba Jarmily Čihánkovej nie je objemná. V období 60-tych a 70-tych rokov vytvorila plus-mínus dvadsiatku kníh. Možno s výnimkou Troch básní Jevgenija Jevtušenka nedostala možnosť sprevádzať svojimi dielami „veľké“ spisovateľské mená, ani známe texty. Akoby úchytkom prechádzala edíciami, v žiadnej sa nezdržala dlho, striedala témy a žánre. Možno aj dobre. Nenabrala tak manieru „vykrádania“ vlastných postupov. Dnes listujete knižkami, otvárate jednu za druhou, a keď neviete, že sú „jej“, tak máte pocit, že ich vytvorilo niekoľko autoriek. Mimikruje, mení sa, a nielen v čase, ale v štylizáciách, v technikách.
To, čo vytvorila, stojí za to vidieť. Tak sa na chvíľu podrobnejšie zastavme aspoň pri troch z jej knižných diel.
Vráťme sa ešte krátko k tomu najznámejšiemu – k Robinsonke od Marie Majerovej. Stvárnenie príbehu, ktorý sa začína tragicky a mapuje proces, ako dospievajúce dievča nachádza vlastné zdroje sily, ako sa emancipuje vo svete dospelých, ukazuje potenciál Jarmily Čihánkovej čiastočne ponechať bokom reálie, vyhmatnúť z textu emóciu, preniesť ju do obrázku a cez opakujúce sa symboly nadviazať rytmický kontakt s čitateľom či čitateľkou. Ako to funguje? Jednoducho čítate a cítite, že sa neviete dočkať stretnutia s hrdinkou o pár stránok ďalej, dostáva sa vám pod kožu. Ten koncept je zreteľne vidieť, najmä ak si vedľa seba položíme aj iné ilustrácie tejto knihy – napríklad od Karla Svolinského alebo od Heleny Chvojkovej. Kontrast medzi ich popisnosťou, snahou o súlad s textom v opozite s turbo dynamikou Jarmily Čihánkovej, ktorá si z predlohy berie len leitmotív, popisuje aj kunsthistorik František Holešovský: „Podoba a vonkajší vzhľad hrdinky strácajú na význame, jej paralela s literárnym obsahom sa dostáva do iných polôh, v ktorých hrajú hlavnú úlohu vzťahy a emócie, vyjadrené nie na ich výtvarnom odraze, ale spolutvorené súčinnosťou vnímateľa samého.“
Inou cestou sa autorka vybrala pri zobrazení príbehu Každý zomiera sám od Davida Howartha. Úplne v ňom potlačila poznateľnosť hlavných hrdinov, ostali z nich len siluety (koniec koncov, je to román o taktike prežitia a umení špionáže, písaný podľa skutočných udalostí, keď počas druhej svetovej vojny nórsky odbojár Jan Baalsrud bez výstroja a bez jedla musel prejsť cez nepriateľské línie do Švédska). Všetko, čo sa odohráva na stránkach knihy, je akoby ponorené v sivej hmle. Je to sila – čítať a pozerať sa. Tak, ako postupuje únava hlavného hrdinu, rozostruje sa aj výtvarný sprievod, je v ňom menej a menej figuratívnych motívov, až sa úplne stratia v krajine. Autorka sa opäť (už koľký raz?) hrá s energiou príbehu, emočne ho podopiera. Koláže sú ostro strihané z predpripravených (natieraných a otláčaných) podkladov. Často tie isté vzory používa na viacerých ilustráciách, ako turistické značky. Tie potom na čitateľov a čitateľky pôsobia ako spúšťače spomienok na už prečítané.
V rozprávkovej knihe Jula Zborovjana Otvor sa, rozprávka! si Jarmila Čihánková dokonca dovolila pracovať s „prázdnom“ a nechať v bielej farbe papiera vyniknúť a pôsobiť na malého čitateľa či čitateľku vysoko štylizované prvky: rastliny, kvety, zvieratá. Tým, ako odstúpila od príbehu, ako umiestnila na stránky len „bodky“ – ako keby vytiahla zo stránky len jedno-dve slová, nie situácie, nie dej – posunula ilustráciu opäť niekam ďalej, do nečakaných rovín. Vpustila do nej vzduch. A fungovalo to.
Keď sa zastavíme aj pri iných knižkách, ktoré vytvorila, nájdeme v nich veľmi špecifickú prácu s farebnou tonalitou – možno to nenapadne čitateľom, ale knižní grafici či grafičky sa určite pozastavia nad tým „ako“ tie knižky „Dnes už asi nikomu nenapadne, ako sa ,kedysi‘ robili farebné pozadia – a síce, že na farebné tónovanie pre umocnenie emócie sa používal farebný celofán alebo celoplošný, často namaľovaný farebný podklad, plocha. Keď som ilustrácie skenovala, mala som možnosť vidieť ich všetky spolu a uvedomila som si, že je to taká farebná hra. Povieš si: ,Aha, farebná kniha!‘, ale pritom má každá ilustrácia použitú len jednu farbu.“
V pozostalosti Jarmily Čihánkovej sme našli aj rozkresby na obálky, ktoré niesli odvážny rukopis, podobný tomu, aký používala vo svojej voľnej tvorbe – a pritom „analógovým spôsobom“ – návrhy tvorila z farebného papiera, kružidlom, nožnicami, odtlačkami. Pozeráte sa a hovoríte si, ako málo stačí, aby vzniklo rezonujúce dielo.
Výstava Robinsonka v našej TOTO! je galéria subtílnym spôsobom mapuje ilustrátorskú tvorbu Jarmily Čihánkovej. Sleduje, ako prinášala na stránky kníh vtedajšie súčasné umenie – aj ako svoje premýšľanie o tvaroch preklápala do koláží, ako stavala konštrukcie, ktoré dokázali potiahnuť myšlienku celou knihou, aj to, ako pracovala s farbami.
Stojí za to prísť a pozerať sa.
— Ida Želinská —
kurátorka TOTO! je galéria