Daniel Fischer ▪ Vladimír Havrilla ▪ Jozef Jankovič
a
Nikola Aronová ▪ Ďuro Balogh ▪ Veronika Nina Bohušová ▪ Slávka Čamatejová ▪ dzive (Slavomíra Ondrušová, Ivana Šáteková a Natália Jarembáková) ▪ Lukáš Freytag ▪ Eniac ▪ Jozef Gľaba ▪ Han Donau ▪ Hedviga M. Gutierrez ▪ Edita Hajdu ▪ Adrián Hnát ▪ Filip Horník ▪ Katarína Hutníková ▪ Katarína Chlebničanová ▪ Barbora Idesová ▪ Matej Ilčík ▪ Katarína Ilkovičová ▪ Rado Javor ▪ Emília Jesenská ▪ Tomáš Klepoch ▪ Andrej Kolenčík ▪ Miloš Kopták ▪ Maria Kralovič ▪ Ivana Krištofovičová ▪ Ján Kurinec ▪ Peter Ličko ▪ Terezia Lomnická ▪ Martin Luciak ▪ Zsolt Lukács ▪ Petra Lukovicsová ▪ Dávid Marcin ▪ Martina Masarovičová ▪ Matúš Maťátko ▪ Matje! ▪ Marta Matus ▪ Kateřina Morgenstein ▪ Mária Nerádová ▪ Daniela Olejníková ▪ Ové Pictures (Michaela Čopíková a Veronika Obertová) ▪ Noemi Rácz ▪ Kris Sagan ▪ Broňa Schragge ▪ Katarína Schwarz ▪ Martin Schwarz ▪ Viliam Slaminka ▪ David Soboň ▪ Kristína Soboň ▪ Silvia Szaboová ▪ Andrea Sklepek Šafaříková ▪ Zuzana Šebelová ▪ Boris Šíma ▪ Lenka Šturmankinová ▪ Karolína Uherčíková ▪ Ján Vajsábel ▪ Matúš Vizár ▪ Bianka Tőrők ▪ Lucia Žatkuliaková
ANALOG_NOT_FOUND
od diernych štítkov k AI
A čo keby sme o digitálnej ilustrácii tentoraz premýšľali inak, než len ako o „kresbe v počítači“? Keby sme odstúpili od rastrov, pixelov, ditheringu, aliasingu, kompresných artefaktov, low-polov? A pokúsili sa len zachytiť ten proces, keď sa začala meniť nielen nástrojmi, ale sa rozhýbal celý jej priestor? Veď „čítanie“ – to už to zďaleka nie sú len „papierové“ knihy a časopisy zarovnané v knižniciach. Pribúdajú webtoony, ilustrované stories, e-knihy, newslettery, digitálne magazíny, videohry...
Digitálna ilustrácia bola dlho (a nielen v slovenskom priestore) vnímaná ako „niečo menej“. Menej ako maľba štetcom či perom. Menej ako airbrush. Menej ako lept, drevoryt aj linoryt. Nečudo. Ako sa zmieriť s tým, že z procesu zmizne všetko „fyzické“ a podklad sa zmení na súbor dát, algoritmus či workflow? Mnohým hlava nebrala, ako sa dá udržať v takomto prostredí originalita. A k tomu tá dráždivá zmena umelca či umelkyne – z ľudí, čo pohybom ruky tvoria veľké a autentické gestá – na operátorov*ky systémov.
Zdalo sa, že také niečo nemôže prejsť.
Vydavateľstvá si išli svoje a nájsť v tisícoch kníh v 70-tkach či 80-tkach digitálnu ilustráciu, bolo výnimočné. Tvorilo sa najmä „po starom“ – okrem iného aj preto, že prístup k novým technológiám, k informáciám, ku kontaktom s inými umelcami a umelkyňami, k vzájomnému ovplyvňovaniu, spoločnému hľadaniu „nového“ a v neposlednom rade aj k technickému a softvérovému vybaveniu bol obmedzený.
Napriek tomu vznikali sebavedomé a suverénne diela. Stačí sa pozrieť na titulnú stranu knihy poviedok Julia Cortázara Solentinamská apokalypsa, ktorú vydal Tatran v roku 1982 s jedinečným vizuálom Daniela Fischera. Jozef Jankovič ako prvý československý výtvarník vystavoval v rámci najväčšej svetovej konferencie počítačovej grafiky SIGGRAPH ´85 v USA. S počítačovou grafikou začal koncom 70-tych rokov experimentovať Vladimír Havrilla.
Od Skatchpad.u cez Blender po Adobe Illustrator, Photoshop a Midjorney sa digitálna ilustrácia postupne stala samozrejmosťou.
Vývoj technológii ukázal, že ilustrácie, ktoré vznikajú vo virtuálnom priestore, majú vlastnú dynamiku, neprestávajú sa meniť v čase a nemusia mať jednu konečnú podobu. Mimikrujú v rôznych verziách na rôznych platformách. Môžu existovať súčasne v knihe, vo videu, v animácii, v AR filtri. Svoj tvar prispôsobujú svetu, ktorý sa neustále mení.
Český publicista a analytik Ondřej Trhoň vo svojich textoch o digitálnej kultúre píše, že „technológie neuberajú médiám dušu – ale skôr presmerovávajú našu pozornosť: z podkladu na rozhranie, z hmoty na proces, z fyzična na interakciu.“ Digitálne médiá vtrhli do našej každodennosti, prestali byť „paralelnými“ či „virtuálnymi“, stali sa každodennými. Tak veľmi, že niektoré príbehy dokázali odstrihnúť aj od „papierových“ kníh a nechať ich žiť len vo webtoonoch, newsletteroch, interaktívnych stories, v digitálnych magazínoch, v aplikáciách, kde vytvárajú vlastný vizuálny jazyk. Šíria sa šialenou rýchlosťou notifikácií „tu a teraz, hneď“, migrujú cez platformy, vrstvia ich, remixujú, finálne diela ukladajú do cloudov, aby sa niektoré z nich mohli vrátiť späť na papier a potom opäť zmiznúť v dátach.
Digitálna ilustrácia nikdy nebola a nie je iba niečím, čo urýchľuje tvorbu samotnú a jej transport ku grafikom a k tlači. Je autonómna, produkuje vlastnú filozofiu, mení náš jazyk a spôsob, akým sa rozprávame.
Stala sa súčasťou kultúry.
Je médiom prítomnosti: prístupná autorom a autorkám, ktorí nemajú priestor ateliéru. Je tak inkluzívna, umožňuje experimentovať bez hraníc! A je univerzálna, pripravená prispôsobovať sa formátom.
Názov výstavy ANALOG_NOT_FOUND nie je nostalgiou po minulosti, nie je to popis straty. Je to len glitch: ikonická hláška stroja, ktorý niečo nenašiel – a my vieme, že nie preto, že by to bolo stratené, ale preto, že sa zmenil spôsob hľadania.
V priestore TOTO! je galéria sa stretla viac než päťdesiatka slovenských ilustrátoriek a ilustrátorov, ktorí tvoria (aj) digitálnou formou. Sú spojení generačne, vydavateľstvami, nosičmi... všetkým, na čo si len spomeniete. Tento svet je bohatý, farebný a rôznorodý. Totálny biotop, čo pulzuje v rýchlom tempe, premieňa sa a reaguje na množstvo impulzov.
— Ida Želinská —
kurátorský text k výstave ANALOG_NOT_FOUND (11.12. 2025 – 12.2. 2026, TOTO! je galéria)