Kopták Miloš

Maliar a grafik Miloš Kopták pochádza zo Žiliny /nar. 1969/. V rokoch 1991-97 študoval na VŠVU v Bratislave /prof. D. Kállay/, v roku 1994 na École des Beaux Arts v St. Etienne a v roku 1996 na École des Beaux Arts v Mulhouse, Francúzsko.  Venuje sa maľbe, kresbe, fotografii, tvorbe ob jektov, land artu a ilustračnej tvorbe. V roku 2007 vytvoril so španielskym umelcom Raiom Escalé autorskú dvojicu Miroir Noir. Ilustrácia je popri voľnej tvorbe druhým jej ťažiskom. Spolupracuje s domácimi i zahraničnými vydavateľstvami, je spoluzakladateľom Združenia slovenských ilustrátorov a dôležité sú jeho ďalšie aktivity v tejto oblasti: lektoruje odborné semináre a worshopy venované ilustračnej tvorbe doma i v zahraničí. Patrí sem i významná činnosť galeristu, je spoluzakladateľom galérie ilustrácií TOTO je galéria, ktorej činnosť je venovaná mapovaniu povojnovej slovenskej ilustračnej tvorby. Podnes ilustroval desiatky kníh pre deti i dospelých a získal mnohé ocenenia, napr.: 2003 najkrajšia kniha roka, 2006 Zlatá stuha, 2007 najkrajšie ilustrácie roka, Praha, 2009 Cena Ľudovíta Fullu a i.

Celok tvorby Miloša Koptáka tvoria dva na prvý pohľad odlišné a uzavreté okruhy: voľná tvorba, ktorá má vnútorne rôznorodú, štruktúru a tvorba ilustrátorská. Z výtvarného hľadiska má každá oblasť nielen svoje špecifické vyjadrovacie prostriedky, ale aj zámery. Napriek týmto dvom rozdielnym svetom sú obidve oblasti vnútorne prepojené, nie však prvoplánovou vizuálnou stránkou, ale svojou umeleckou podstatou. Miloš Kopták je umelcom, ktorý sa snaží o vyjadrenie novej definície umeleckej formy, pričom s nadhľadom reflektuje myšlienky a odkazy ktoré prijímame z širokého spektra kultúrnej histórie. Ich tradičné významy a hodnoty vníma cez meniace spektrum časových vrstiev. V iustrátorskej tvorbe si vytvoril vlastnú znakovú reč v ktorej absorboval podnety moderného výtvarného jazyka v osobitom tvarosloví. Zlaté obdobie modernej slovenskej ilustrácie šesťdesiatych rokov, kedy dominovali knižky V. Bombovej, M. Cipára, V. Gergeľovej A. Brunovského, môže tvoriť nielen dobré zázemie, ale môže byť podnetom pre hľadanie vlastnej cesty. Už  na prvý pohľa sa Koptákova tvorba koncepčne od tejto tradície odlišuje. Asociácie rovnakých, či podobných tém, textov, motívov viedli k rozdielnej výtvarnej štruktúre. Ilustrovanie rozprávok, či povestí bez ohľadu na ich pôvod /africké, grécke, spišské či kysucké/, sa nestalo pre Koptáka zámienkou pre zložité rozprávanie a hutné dejové  zápletky. Volil cestu obrazového minimalizmu a monochrómnej farebnosti, pričom prejavil zmysel pre dekoratívnu monumetalizáciu námetu a vnútornú koncentráciu. Prostredie naznačil drobnými detailami flóry, fauny, prostredia, architektúry. Spôsobom použitia farby a komponovaním celku dosiahol zámerne naivizujúce poetické a magické pôsobenie. V konečnom dôsledku však zaznejú aj tóny reflektujúce pricípy voľnej tvorby – prvky humoru až grotesky a monstruóznej metaforickosti (deformujúce tváre, masky...)
Rôznorodosť výtvarných prístupov v ilustrátorskej práci prejavil Miloš Kopták v ďalších typoch  ilustrátorských opusov. Podľa druhu textu zvolil inú technológiu i výtvarnú koncepciu. Využíva viac vecných detailov, bohatšie dejové zápletky, dôraznejšie uplatňuje kresbu, príp. využíva fotografiu. Kompozície vrství dekoratívne po celej obrazovej ploche a nevyhýba sa ani ornamentálnym prvkom. Pri  autorskej knihe Včelár možno dať spôsob výtvarného jazyka do súvislosti s kresleným filmom, pretože ednotlivé ilustrácie sú akoby výzvou k animácii. Ak sledujeme obrazové detaily, figúrky, postavičky, zvieratká a predmety, Kopták si zachováva identitu výtvarného jazyka a zmysel pre svojský humor a nadhľad. Objavný potenciál ilustrácií Miloša koptáka tkvie možno v tom, že ako vyškolený ilustrátor sa neuzatvoril do zjavných schopností kresliara, ale uvoľnil obrazové pole tvorivej aktivite.

Eva Trojanová –
Historička umenia a hosťujúca kurátorka TOTO! je galéria

—

Radikálne!

Rozložte si na stôl knižky s ilustráciami Miloša Koptáka a hľadajte systém, vývoj, taktiku. Strávite hodiny spájaním detailov, diskurzom o tom kde - čo - s čím súvisí a prečo, rozstrihajte jeho životopis, hľadajte vplyvy... aj tak nakoniec vzdáte.  Ilustrácie sa pred vami budú rozpínať od tých nežných, tlmených prírodných scenéríí slovenských povestí, cez doslova karnevalové sprievody farieb afrických a gréckych príbehov až po drsne kolorované pitoresktné postavičky dotvárajúce kuchárske knihy, či smiešne príbehy. Takmer každá kniha je iná: zakryjete meno a máte pocit, že to nekreslil jeden, ale niekoľko autorov. Až keď si vydýchnete, až keď pripustíte, že dielo bude vždy presahovať to, čo o ňom dokážeme napísať, až potom vám dôjde vám, ako tie desiatky ilustrácii vznikli: (len) tak, že sa ich autor (len) nedokázal opakovať.

Miloš Kopták tvorí radikálne. Nejde do dohody s autorom textu, nesekunduje mu, nepodlieza, nepýta sa „ako to myslel, keď to písal“. A to isté robí s čitateľom: akoby mu bolo jedno, či jeho obrázkom porozumie: „tu máš, pozri, ber – neber, chyť si to“. Tvorí tak, akoby sa hral: vášnivú adrenalínovú hru,  v ktorej preskakuje z tvaru na tvar, z príbehu vyberá nečakané detaily a doslova volá čitateľa, láka ho k tomu, aby ho príbeh začal baviť. Aby sa pri ňom cítil dobre, aby ho rozosmial, aby mu v hlave ostal vtip.

Vlastne vedie dialóg s príbehom. Keď ilustruje, správa sa ako priateľ, s ktorým točíte staré, sto krát počuté historky a on k nim pridá tú povestnú bodku, čerešničku, po ktorej vás znova rozosmejú. Prečítate príbeh, ale pozriete na obrázok a viete, že si ho môžete predstavovať ďalej, že sa neskončil, že sa stále deje. 

Hej, Miloš Kopták nie je autor jedného štýlu.

Neopakuje sa, ale často sa sám k sebe vracia. Časom, rokmi tvorby, získal tú voľnosť, schopnosť reflektovať a ironizovať nielen svet okolo, ale sám seba, v nových ilustráciách przniť ponáškami tie predošlé, fungovať akoby v zrkadle. Aj to niekde povedal, že: „rád búram vlastné svety“.

Desiatky knižiek sa roztratili po knižniciach. V tomto čísle Romboidu máte pred sebou výber z nich. Nie reprezentatívny, nie prierezový, ale intuitívny, pocitový. Koniec – koncov, emócia je asi to slovo, pre ktoré autor stále hľadá tvar. 

Ida Želinská – TOTO! je galéria

(časopis Romboid, ročník LI, č. 6, 2016)