Kopták Miloš

„... toto je fantastický maliar škaredých obrazov.“

(návštevník TOTO! je galéria)

 
životopis 

Študoval na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, potom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri grafiky a knižnej tvorby v ateliéri Dušana Kállaya a na École des Beaux Arts vo Francúzsku. Založil ASIL – Asociáciu ilus-trátorov a je spoluautorom projektu TOTO! je galéria. Je nositeľom Ceny Ľudovíta Fullu, vystavoval v Českej republike, Nórsku, Južnej Kórei, Litve, Taliansku, Poľsku, Španielsku.

Takmer každá jeho kniha je iná – iná štylizácia, iná technika. Tvorí radikálne. Nejde do dohody s autorom textu, nesekunduje mu, nepodlieza, nepýta sa „ako to myslel, keď to písal“. Tvorí tak, akoby sa hral: vášnivú adrenalínovú hru, v ktorej preskakuje z tvaru na tvar, z príbehu vyberá nečakané detaily a doslova volá čitateľa, láka ho k tomu, aby ho príbeh začal baviť. Aby ho rozosmial, aby mu v hlave ostal vtip.

 

 
bibliografia 

Z kuchyne starého Prešporka (P. Ševčovič, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2000)

Adam a Šišibus (P. Ševčovič, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2001)

Kysucké povesti (J. Podmanický, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2002)

Zábavné oriešky pre bystré hlavičky (J. Pavlovič, Mladé letá 2002)

Z kuchyne prešporských vodníkov (P. Ševčovič, PT Albert Marenčin 2003)

Spišské povesti (A. Marec, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2004)

Hody s upírom (K. Petkaničová, Ikar 2003)

Moja prvá galéria (J. Bodnárová, Vienala 2005)

Kocúr na kolieskových korčuliach (J. Uličiansky, Perfekt 2006)

Africké pohádky (K. Sywor Kamanda, Brio - Grund 2006)

Moje najmilšie rozprávky (P. Dobšinský, Perfekt 2006)

O sloníčati, ktoré sa bojí myši (L. Eiseltová, Modré na bielom 2007)

Rozprávky z palety (J. Uličiansky - P. Palik, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2007)

Grécke mýty (Brio - Grund 2008)

Houbeles pictus (P. Maděra, Práh 2008)

Malá princezná (J. Uličiansky, Perfekt 2009; v češtine Práh 2010, Dixit 2016)

Včelár (Miloš Kopták, ASIL, 2010)

Slovo pred slovom (D. Pastirčák, Literárne informačné centrum 2012)

Lidské klubíčko (V. Vokolek, Albatros 2013)

Škola po škole (D. Hevier, Literárne informačné centrum 2015)

 

Zdroj: http://lib.bibiana.sk/author.php?id=00000002659

 

 
o autorovi 

Radikálne!

 

Rozložte si na stôl knižky s ilustráciami Miloša Koptáka a hľadajte systém, vývoj, taktiku. Strávite hodiny spájaním detailov, diskurzom o tom kde - čo - s čím súvisí a prečo, rozstrihajte jeho životopis, hľadajte vplyvy... aj tak nakoniec vzdáte.  Ilustrácie sa pred vami budú rozpínať od tých nežných, tlmených prírodných scenéríí slovenských povestí, cez doslova karnevalové sprievody farieb afrických a gréckych príbehov až po drsne kolorované pitoresktné postavičky dotvárajúce kuchárske knihy, či smiešne príbehy. Takmer každá kniha je iná: zakryjete meno a máte pocit, že to nekreslil jeden, ale niekoľko autorov. Až keď si vydýchnete, až keď pripustíte, že dielo bude vždy presahovať to, čo o ňom dokážeme napísať, až potom vám dôjde vám, ako tie desiatky ilustrácii vznikli: (len) tak, že sa ich autor (len) nedokázal opakovať.

Miloš Kopták tvorí radikálne. Nejde do dohody s autorom textu, nesekunduje mu, nepodlieza, nepýta sa „ako to myslel, keď to písal“. A to isté robí s čitateľom: akoby mu bolo jedno, či jeho obrázkom porozumie: „tu máš, pozri, ber – neber, chyť si to“. Tvorí tak, akoby sa hral: vášnivú adrenalínovú hru,  v ktorej preskakuje z tvaru na tvar, z príbehu vyberá nečakané detaily a doslova volá čitateľa, láka ho k tomu, aby ho príbeh začal baviť. Aby sa pri ňom cítil dobre, aby ho rozosmial, aby mu v hlave ostal vtip.

Vlastne vedie dialóg s príbehom. Keď ilustruje, správa sa ako priateľ, s ktorým točíte staré, sto krát počuté historky a on k nim pridá tú povestnú bodku, čerešničku, po ktorej vás znova rozosmejú. Prečítate príbeh, ale pozriete na obrázok a viete, že si ho môžete predstavovať ďalej, že sa neskončil, že sa stále deje. 

Hej, Miloš Kopták nie je autor jedného štýlu.

Neopakuje sa, ale často sa sám k sebe vracia. Časom, rokmi tvorby, získal tú voľnosť, schopnosť reflektovať a ironizovať nielen svet okolo, ale sám seba, v nových ilustráciách przniť ponáškami tie predošlé, fungovať akoby v zrkadle. Aj to niekde povedal, že: „rád búram vlastné svety“.

Desiatky knižiek sa roztratili po knižniciach. V tomto čísle Romboidu máte pred sebou výber z nich. Nie reprezentatívny, nie prierezový, ale intuitívny, pocitový. Koniec – koncov, emócia je asi to slovo, pre ktoré autor stále hľadá tvar. 

 

Ida Želinská – TOTO! je galéria

 

(časopis Romboid, ročník LI, č. 6, 2016)