Rónaiová Veronika

 

Podľa skutočných udalostí

o ilustráciách Veroniky Rónaiovej

 

Listujete a máte pocit, že nedržíte v rukách knižku, ale fotoalbum. Niekto, nejaká žena, sa prechádza po príbehu a cvak! Cvak! Cvak! Čokoľvek ju v ňom zaujme, to znehybní. Niekedy situáciu a ľudí v nej, inokedy len prostredie, výrez z priestoru, pár vecí.
     Tak tvorí Veronika Rónaiová.
     Plne sa sústreďuje na realitu – a komunikuje ju čitateľom a čitateľkám priamočiaro, vlastne by sme mohli povedať, že až presne. Jej ilustrácie hovoria: „takto to vidím ja, takto to je, aj vy si to všimnite“. Upriamuje ich pozornosť na detaily, núti toho, kto drží knihu v ruke, čítať „poriadne“, nepreskakovať riadky
     Lebo to sa bežne stáva. Len máloktorá knižka nás (za)baví od prvej po poslednú stranu. Niektoré z nich len tak prebehneme, aby sme nestratili dej, dáme z nich dve-tri vety a ideme ďalej. Znova sa poriadne začítame až vtedy, keď to znova medzi nami a príbehom „cinkne“.
     Keď sa to začne diať v jej knižkách, ona – ilustrátorka – niečo urobí. Pokojným, precíznym stvárnením deja, výberom toho, čo z riadkov dostane vizuálnu podobu, nás doň vracia. Dôsledne vyberá, na čo máte upriamiť pozornosť – ponúkne vám uhol pohľadu, detail. 
     „Neprehliadli ste niečo zaujímavé?“ pýta sa.
     V prospech príbehov sa (ale pozor, len zdanlivo) vzdáva vlastnej obsahovej licencie, nič do nich nedopĺňa, nevysvetľuje, neprepisuje, „iba“ zrkadlí napísané. Samu seba stavia do pozadia. Je to špecifická forma výtvarného sprievodu, málo vídaná. A vo svojej skromnosti extrémne hlboká, až meditatívna.

Neilustrovala veľa knižiek
     Vlastne táto časť jej umeleckého životopisu vyzerá, akoby ich tvorila len „úchytkom“ v krátkom úseku možno desiatich-dvanástich rokov. Sama o tom období hovorí najmä v spojitosti so svojimi, vtedy malými deťmi, ako o spôsobe mať pravidelný príjem, ako o prostredí, kde nebolo nutné robiť veľké kompromisy. A ako o možnosti tvoriť aj mimo priestoru ateliéru.
     Ale tie, ktoré vyšli, stojí za to vidieť.
     Také bestsellery ako Vajce a ja a Mary a ja Betty MacDonaldovej, pre ktoré vytvorila obálku s pootočenou ženou s červenými vlasmi – nevidíte jej do tváre, obracia sa k vám až v knihe, pomaly... aby ste ju spoznali, musíte sa k nej „prečítať“. Aj krehký príbeh Jany Šimulčíkovej Dievča s bocianími nohami z kultovej edície pre dospievajúce dievčatá Čajka vydavateľstva Mladé letá. Čakáte rýchle čierne ťahy – perovky s náznakmi deja, podobné ako ste už videli v iných knihách (veď, koľko sa toho dá vtesnať do miniatúrneho formátu?) – a namiesto toho dostanete „fotorealitu“: v takom istom autobuse sa vozíte do školy, takú istú kabelku má aj vaša priateľka, aj ten účes je taký, aký nosí tá z vedľajšej brány. Alebo novela Harryho Mazera V zajatí snehu, v ktorom belaso-čierna ilustrácia rozbíja na detaily, zmäkčuje ich modrým sfumatom, konštruuje akýsi poetický kľúč, aby potom v atypickej grafickej úprave (v knihe za sebou ide niekoľko celostranových ilustrácii, akýsi obrazový blok, bez prerušenia textom) ukázala pointu – boj o život v nečakanej snehovej kalamite. Prechádza od reality k pocitu. Aj odraz diernych štítkov a magnetických pások z čias, keď sa ešte počítače nezmestili do bytu, to okúzlenie strojom, v detektívnom príbehu Kirsten Holstovej Záhada okolo počítača nielen s nepreberným množstvom vykreslených technických detailov, ale aj opakujúcich sa momentov vytvára pre jej ilustrátorské diela poznateľný, až fyzický citeľný, rytmus.

Vrátila sa k tomu, čo mnoho ľudí z jej generácie zavrhlo: k realizmu, ktorý (predtým desaťročia preferovaný a vyzdvihovaný ako ten „správny“ smer) v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch strácal na sile, a to nielen v ilustrácii, vyprázdňoval sa obsahovo aj formou, mnohí od neho odišli, mnohí s ním len na chvíľu experimentovali.
     Pre Veroniku Rónaiovú sa však realizmus stal intímnym priestorom. 
Veronika Rónaiová patrí medzi tých, ktorí ho výberom tém, ich štylizáciou začali z mnohokrát replikovanej apatickej popisnosti udalostí zdvíhať a pretvárať na sebavedomý a čitateľsky zaujímavý sprievod literárneho textu.
Svoje ilustrácie tvorila s tichou tvrdohlavosťou, pracovala (a to je vlastne charakteristické pre celú jej tvorbu) s „prácnymi“ technikami. S tekutou šablónou, s airbrushom keď s maximálnou presnosťou nanášala a „rozprašovala“ (ako nežne, zdrobneninou hovorí – striekacou „pištoľkou“) farby na ploche ilustrácie, čím takmer úplne zmazala svoj autorský rukopis, znemožnila rekonštruovať vlastné ťahy.
     Vôbec: plná plocha ilustrácie sa pre ňu stala, pokiaľ to dovolil formát knihy, jej mottom. „Toto je moje!“ Kolonizovala. Nenápadným gestom naznačovala, kto je sprievodcom textu, komu „to“ – celý ten vymedzený, dopredu určený priestor stránky alebo jej časti – patrí. Keď už ho mala, snažila sa ho zaplniť do posledného bieleho miesta, využiť ho. Zero waste. Vyhýbala sa priepustným ilustrátorským bodkám, „vzduchu“, do ktorého by niekto mohol vstúpiť. Najistejšia, taká „sama sebou“ si bola v uzatvorenom, ohradenom formáte. Štvorec, obdĺžnik imitujúci rozmery a rám obrazu, priestor rezervovaný iba pre ňu presne tak, ako sa plotom ohradzuje priestor domu.

Uzavretý priestor a boj oň, to je také „ženské“.
     Aj keď o feminizme v rozhovoroch o svojej tvorbe hovorí nesmelo, úsporne, dalo by sa povedať, že to slovo skrýva alebo sa zaň ospravedlňuje, no v jej ilustráciách pre diela literatúry označenej ako „ženská“ či „dievčenská“ je ho plno.
     V nenápadných gestách, v drobnokresbe uzavretých priestorov, obmedzení a limitov. Takticky upozorňuje na stereotypy, takticky signalizuje svoj postoj k dynamike spoločnosti. Tak nenápadne, „diplomaticky“, ako to len ženy z jej generácie, ktoré sa túžili slobodne nadýchnuť a realizovať, robili.
     Mať vlastný uzavretý priestor pre tvorbu a tým, samozrejme, nie iba ten fyzický, ale najmä vyriešiť, ako sa zbaviť závislosti od iných pri jeho získaní – to sa stalo jej témou. Veronika Rónaiová nebúrala svet okolo, len s pokorou, ale tvrdošijne trvala na svojom mieste v ňom.
     Nepohla sa.
     Ale to neznamená, že sa nevyvíjala.
     Vo svojich ilustračných dielach vytvorila koncept správania samostatnej, stabilnej ženy, ako odporu k uhýbaniu, ohýbaniu sa pod tlakom z ktorejkoľvek strany, ako odporu k poddajnosti.
     Nehovorila a dodnes o tom nehovorí nahlas – ale svojimi kreáciami napĺňa slová Virginie Wolfovej, že „majstrovské diela nie sú jedinečné a osamelé plody, ale sú výsledkom dlhoročného spoločného myslenia a za jedinečným hlasom sa skrýva skúsenosť masy.“ Do svojich ilustrácií dôstojne a s pátosom, podčiarknutým formou a štylizáciou, vkladala posolstvá o sile, o trpezlivosti, o vytrvalosti, o túžbe... skrátka veľké ženské témy.

Na príbehy, ktoré ilustruje, sa pozerá tak, ako keby používala objektív. A pokojne s nimi tak aj pracuje – ako (reportážna) fotografka. Nevyberá z nich len „to najlepšie“, netvorí reťaz veľkých scén, ale premyslene, aby čitateľov a čitateľky udržala v napätí, aby ich neunavila intenzitou, strieda tematický balast, zdanlivé zbytočnosti a detaily s okamihmi, na ktoré sa čaká.
     Nie je to bežný postup – hovorí sa, že literárne dielo si predsa zaslúži vytiahnuť do ilustrácie práve svoje vrcholy, nie banality, vatu.
     Tu je to naopak: to, že sú ilustrácie Veroniky Rónaiovej „také obyčajné“, im pridáva na sile.
     Sú to pokojné, pevné maľby a kresby. Tvorené s prísnou disciplínou, skrývajúce veľké gesto. Nepoužíva žiadne skratky. Nepridáva k textom vlastné detaily, nerobí literárnu skutočnosť „krajšou“, len „zreteľnejšou“. Súčasnosť (vtedajší svet, v ktorom vznikali) sa v jej ilustráciách odráža ako v zrkadle: spôsob líčenia, móda, technika, nábytok, verejný priestor, jednoducho všetko je také, aké bolo vtedy. Dokonca... niekedy sa pozeráte a máte pocit, ako by ste to, čo vidíte, už niekde videli – a nemýlite sa. Výrezy z dobových novín, fotografie herečiek, ktoré sa stali predlohami, sú do detailov odtlačené, len vystupujú v iných kontextoch
     Na rozdiel od realistických, dokonca fotorealistických obrazov, v ktorých možno všetko zväčšiť a práve tými veľkými plochami dosiahnuť, že človek ktorý pred nimi stojí, doslova žasne, sa to – ten „wow efekt“ pri ilustrácii tak celkom nedá urobiť. Už jej formát minimalizuje možnosti vytiahnuť ju do grandióznosti. A pracovať so zúženým priestorom, bez možnosti realitu roztiahnuť, ale naopak musieť ju zmenšovať bez toho, aby sa z nej čokoľvek „vyškrtlo“, je drina. Preto používa nadhľady, podhľady, pracuje s hĺbkou ostrosti, dokonca nakláňa celú plochu ilustrácie o niekoľko stupňov, čím imituje pocit chvenia.

Možno to Veronika Rónaiová nebude počuť rada, ale pred nami leží, či skôr visí (podľa toho, či čítame, alebo sa pozeráme na originály) excelentná ženská tvorba.
     Jej ilustrácie - to je odraz spoločnosti, takej, aká bola v 70-tych a 80-tych rokoch, keď vznikali. Každodennosť v zrozumiteľnej forme.

 

Ida Želinská – TOTO! je galéria

 

Veronika Rónaiová – Podľa skutočných udalostí

(predslov k výstave, TOTO! je galéria, 11. 5. – 13. 7. 2022)

 

—

 

Vrstvenie Veroniky Rónaiovej

 

Veronika Rónaiová (1951) je vnorená do umeleckého prostredia už od narodenia. Obaja rodičia, Mária Filová a Julián Filo, boli známi maliari. Veronika pokračovala v ich šľapajach štúdiom na bratislavskej Škole umeleckého priemyslu pod vedením jedného z našich najvýznamnejších umeleckých pedagógov Rudolfa Filu. Nasledovala grafika na Vysokej škole výtvarných umení, kde sa zoznámila s budúcim manželom – tiež umelcom Petrom Rónaiom. Všetky tieto skutočnosti dodnes významne ovplyvňujú spôsob, akým Rónaiová tvorí.
     Stredoškolské štúdium sa odohrávalo v uvoľnenej atmosfére druhej polovice 60-tych rokov a Veronika nasávala všetky podnety, ktoré sa v tom čase ponúkali najmä v podobe výstav domácich aj zahraničných progresívnych umelcov a umelkýň. Spomedzi nich výrazne zapôsobila napríklad aktuálna figurálna maľba autorov ako David Hockney či Francis Bacon. V intenciách figurácie a civilizmu potom autorka začala rozvíjať svoj vlastný program.

Od 70. rokov patrila k našim najznámejším a najúspešnejším maliarkam. Jej tvorba si zachovala vnútornú súdržnosť napriek meniacej sa umeleckej (a spoločenskej) klíme. Hoci v 90. rokoch vystúpilo do popredia záujmu umenie, ktoré vznikalo za socializmu v rámci tzv. neoficiálnej scény (najmä odhmotnené umenie ako domáce varianty konceptualizmu, záznamy performancií, happeningov) spolu s vtedy nastupujúcim videoartom a umením inštalácie, Rónaiová sa so svojou maľbou nestratila. Pristupovala k tradičnému médiu konceptuálne, zužitkovala novo získané podnety z feministického myslenia a predovšetkým autenticky (i keď nenápadne) reflektovala vlastnú žitú skúsenosť. Nebola typom umelkyne, ktorá by explicitne tlmočila naratívy svojej biografie. Išlo skôr o otvorenosť podnetom zvonka aj zvnútra, ochotu k dialógu so svetom a vnímanie jeho premien. Preto jej maľba vždy odkazovala aj na dobový mediálny priestor a spôsoby, akým dané médiá ovplyvňujú naše vnímanie reality. Ak v 70. a 80. rokoch bol bázou jej programu fotorealizmus, dnes reflektuje digitálnu dobu a fenomény sociálnych sietí, kde sa v rýchlom slede strieda bezpočet vizuálnych podnetov.
     Pre Rónaiovú je maľba samonosným komunikačným médiom, ktoré nepotrebuje, resp. ani neumožňuje preklad do slov. Obraz totiž neobsahuje len naratívnu zložku, ale primárne je formou – hrou farieb, tvarov, línií a plôch.

Typickou črtou autorkinej tvorby, ktorá časom naberá na intenzite a význame, je vrstvenie. Ukladá na seba či vedľa seba vrstvy času, tak ako sa tieto ukladajú v jej životnom príbehu. Re-interpretuje vlastné staršie diela, odkazuje aj na tvorbu rodičov či priateľov výtvarníkov. Experimentuje s obsahom aj formou svojich prác – na jednom obraze používa niekoľko rôznych techník a rukopisov. Tak ako pribúdajú zažité skúsenosti a perspektívy, mení sa aj tvorba. Ten istý motív podlieha rôznym prepracovaniam podobne, ako sa s nadobudnutými skúsenosťami mení spomienka.

V priebehu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sa Rónaiová, podobne ako mnoho iných umelcov a umelkýň, venovala knižnej ilustrácii. Hoci ilustrácie sa spravidla prispôsobovali danému textu, autorka v nich zostávala verná svojim východiskám a tvorila obrazy, v ktorých sa často spájali ľudské postavy s motívmi modernej civilizácie ako počítače, autá, prostredie industrializovaného mesta.  Obdobne ako vo voľnej tvorbe, aj tu používa metódu fotorealizmu, ktorý bol v tom čase vnímaný ako prejav modernej doby. Maľovala teda podľa fotografií, či už nájdených v časopisoch, alebo (častejšie) autorských. V rolách modelov a modeliek zachytávala najčastejšie svojich priateľov a rodinu, takže niektoré z ilustrácií (ale aj malieb) sú aj svojho druhu krypto-portrétmi jej blízkych.

Pri tvorbe ilustrácií autorka naplno čerpala zo štúdia grafiky. Remeselná stránka umenia, zvládnutie rozličných techník, jej bolo vždy blízke. Preto sa vedela suverénne pohybovať medzi maľbou, kresbou a grafickými technikami podľa aktuálnej potreby, ako dokazujú aj prezentované práce.
     Zaujímavosťou, ktorú určite treba spomenúť,  je detské leporelo „Stolček prestri sa“ z roku 1985. Je dôkazom, že Rónaiová vždy citlivo vnímala rodové stereotypy okolo seba. Tému prípravy rodinnej večere znázornila so zapojením postavy otca, ktorý sa rovnakou mierou ako matka podieľa na domácich prácach.
     Rónaiová sama sa za ilustrátorku nepovažuje, jej štýl však zanechal v domácej knižnej kultúre výraznú stopu. Aktuálna výstava prezentuje autorkinu ilustrátorskú tvorbu po prvý krát a dotvára obraz o šírke jej diela.
 

Alexandra Tamásová – hosťujúca kurátorka

 

Veronika Rónaiová – Podľa skutočných udalostí

(predslov k výstave, TOTO! je galéria, 11. 5. – 13. 7. 2022)