Rozporuplnosť pri Weisskopfovom hodnotení pociťujem doteraz,
avšak vekom som zmierlivejší a keďže poznám jeho bolestný osud,
nemám právo ho súdiť.
(Ľubomír Longauer)
sa narodil v Červenom Kostelci, po maturite začal študovať na Vysokej škole grafiky a knižného umenia v Lipsku. Po vojne pracoval ako grafik a výtvarný redaktor. Upravoval časopis Domov a svet, Dnešné Slovensko a Let. Spolupracoval s týždenníkom Slobodný rozhlas. Kreslil do časopisu Šidlo, ktorý komunisti v marci 1948 zakázali, potom sa stal kmeňovým spolupracovníkom týždenníka Roháč. Ilustroval napríklad knihy Ladislava Mňačka, Petra Karvaša alebo Rudolfa Fabryho.
Srandičky, srandičky... ale toto je vážna vec.
Vo štvrtok otvárame výstavu o humore v slovenskej ilustrácii
a jedným z autorov, ktorých diela uvidíte, je aj Viliam Weisskopf.
Ťažký osud, ťažká povaha.
Komunista, propagandista, zaseknutý vo svojej vízii sveta.
Virtuozita jeho kreslenia, spočívala najmä v poznateľnosti tém,
každý vedel „kto je kto“ na tých obrázkoch.
Charles de Gaulle aj Konrad Adenauer,
Ku-klux-klan a zlodeji ropy všade, kam pozriete,
zlý Západ a dobrý socialistický blok.
Autor sa dlhodobo zaraďoval do škatuliek, ktoré nie je radno otvárať.
Aj my traja sme riešili: "Vystavovať alebo nevystavovať?"
Ale predsa: keď sa pozrieme na jeho kresliarsku virtuozitu,
ale aj na to, ako svojou zúženou optikou vnímal svet okolo seba,
aké témy vyberal na reflexiu,
vidíme medzi ním a kopou inej tupej propagandy z toho obdobia, markantný rozdiel.
Napodobňovanie, preháňanie, posmech, dokonca aj nenávistné tóny…
môžu byť legitímnym autorským prístupom.
A skúmanie, kde ležia červené čiary,
kde sa ostrá irónia preklápa do nebezpečnej podpory režimov,
je zas legitímnou súčasťou (aj našich) výstav.
Tak príďte.
A budeme spolu o tom hovoriť.
Už na vernisáži, o pár dní - 24. novembra 2022 o 18.00 hod.
Ida Želinská