Hložník Vincent

Pretože táto ilustrácia nie je iba obrázok, iba doplnenie textu, jeho apendix: je to pocit z čítania. Emócia slov, vynesená do čiar. Ilustrátor ich ohýba, deštruuje, dáva ich do pohybu – až tak, že čitateľ cíti, kedy sa hrdinom napínajú svaly pred behom, kedy im ochabnú od smútku, aj kedy sa trasú od strachu alebo od smiechu.

Čo sa hýbe, je živé.

Každý (naozaj, doslova „každý“) z nás má niekde v knižnici knihu s ilustráciami Vincenta Hložníka. Monumentálne dielo viac než 300 kníh (toľko niektorí ľudia neprečítajú ani za celý život) siaha od šlabikára, cez Dobšinského Prostonárodné slovenské povesti, cez Andersenove rozprávky, Bambi F. Saltena, Nevedkove dobrodružstvá N. Nosova, Robinsona Crusoe D. Defoea, po Čarodejníkovho učeňa J. W. Goetheho až po Homérovu Odysseu. 

Rozprávky, príbehy, básne... ilustroval všetko.

Jeho ilustrácie sú predovšetkým kresby perom a akvarely. Sú ľahko rozpoznateľné čiernou líniou, rámujúcou, v striedaní jej pevnosti od hutných silných čiar až po tie tenučké, takmer neviditeľné, postavy aj situácie – všetko na obrázku, čo má meno.

Často vytváral zvláštnu perspektívu, na príbeh nazeral zhora, točil ho vo víre, nakláňal ho do rôznych uhlov.

Ida Želinská – TOTO! je galéria

Vincent Hložník – Sila línie

(predslov k výstave, TOTO! je galéria, 5. 9. – 29. 11. 2018)

———

VINCENT HLOŽNÍK.
Niekoľko poznámok k jeho miestu v slovenských dejinách umenia.

Vincent Hložník (1919-1997) patrí k zakladateľským osobnostiam slovenského výtvarného umenia, v maľbe, grafike a predovšetkým v oblasti knižnej ilustrácie. Existuje niekoľko zásadných monografií o jeho tvorbe, od významných slovenských teoretikov.¹ Ich záujem je dôkazom, že Hložníkovo  dielo nesie v sebe potenciál, ktorý láka teoretikov pomerať sa s ním - popísať ho, zaradiť do dobového a historického kontextu, uchopiť jeho výtvarné princípy a duchovnú hĺbku. Je ale zarážajúce, čo konštatoval Radislav Matuštík ešte v roku 1969, že ak sa aj dielu Vincenta Hložníka dostáva teoretickej reflexie, tak ilustrácia v kontexte jeho diela zostáva prehliadaná. Dnes, v roku 2018  môžeme povedať to isté to isté, že na pultoch kníhkupectiev sa zatiaľ neobjavila Hložníkova monografia venujúca sa knižnej ilustrácii, aj napriek tomu, že patrí popri Martinovi Benkovi, Ľudovítovi Fullovi a mladšiemu Albínovi Brunovskému k jej najvýznamnejším tvorcom.

Vincent Hložník študoval na pražskej Umelecko priemyslovej škole (UMRUM) v ťažkých vojnových časoch okupačného režimu Protektorátu Čechy a Morava. Aj napriek neľahkému obdobiu, ktorého ťažobu si niesol celý nasledujúci život,  v pražskom umeleckom prostredí sa dostal do kontaktu s českým a európskym umením a predovšetkým s tradíciou českej ilustrovanej knihy. V roku 1942 sa vracia na Slovensko, vojnové a povojnové roky prežije v Martine a v Žiline. V roku 1952 ho vtedajší rektor novozaloženej Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave Rudolf Pribiš pozýva učiť a viesť Oddelenie grafiky a knižnej ilustrácie, kde pôsobí do roku 1972. V období normalizácie musí školu a svojich študentov opustiť, kedy bol viac menej vypudený z ideologických dôvodov,  novým normalizačným vedením školy. Až do svojej smrti v roku 1996 žil v ústraní svojho ateliéru, napriek všetkému, v každodennom „hložníkovsky“ typickom tvorivom nasadení.   

Knižná ilustrácia má s slovenskom výtvarnom umení špeciálne postavenie, ktoré odráža komplikovanú históriu našich kultúrnych dejín. Výtvarné umenie nikdy nebolo ich prirodzenou súčasťou preto niet divu, že ilustrácia a knižná tvorba sa pre výtvarníkov stala vyhľadávaným a rovnocenným programom ich tvorby. Dialóg literatúry s výtvarným umením neraz nahrádzal neexistujúcu výtvarnú tradíciu. Pre slovenskú výtvarnú scénu sa knihy stávali galériami a intelektuálnymi salónmi.

Vstup Vincenta Hložníka na výtvarnú scénu úzko súvisí s generáciou slovenských nadrealistických básnikov. V jeho tvorbe sa objavili niektoré princípy surrealizmu, najmä tie vizionárske a nadreálne. Formálnou konštantou jeho tvorby bol predovšetkým expresionizmus a stretnutie s Picassovým dielom. Bolo pre neho iniciačným, nielen v niektorých ikonografických motívoch (picassovské cirkusové sujety), ale najmä v skladobnom princípe a v pevne budovanom tvare.

Potom aj východiskom jeho ilustrácii je pevná a istá kresba, ktorej typicky rozpoznateľný charakter si vystaval už v elévskych časoch. Ak k tomu pridáme komponovanie obrazu ako fantazijnej skladby (blízkosť surrealizmu), jeho dramatizovanie vo výraze hutnej linky a šrafúry, dá sa povedať, že takmer každou ilustráciou prekračuje  hranice jej „žánrového obmedzenia“ ako „iba“ sprievodu knižného textu.

Prvé profesionálne stretnutie s knihou sa mu ponúklo už  počas pražských štúdií. Boli to kresby pre obálky matičných vydaní Sofoklovej Antigony, ešte v roku 1940. O dva roky neskôr mu vo vydavateľstve Neografia vychádza až šesť titulov. Najrozsiahlejším je kresliarsky cyklus k trom dielom Quo Vadis od Adama Sienkiewicza (1942).  Nasledovalo stretnutie s Jánom Smrekom, vtedy redaktorom Komornej knižnice Elánu, ktoré patrilo k tým osudovým. V tvorivej spolupráci a vo vzájomnom priateľstve vytvorili  pätnásť titulov. Medzi nimi sa vyníma  Kostrova Ave Eva (1943) s trinástimi perokresbami a Havran od Edgara Allana Poea (1943) s desiatimi tušovými perokresbami ako celostránkovými ilustráciami.

Odborná literatúra uvádza, že  Vincent Hložník ilustroval vyše tristo titulov. Je ale pravdou, že k tým najvýznamnejším sa dostal už v priebehu v 50. a 60. rokov, kedy dozrel k svojej vrcholnej umeleckej forme. Boli to predovšetkým akvarelové perokresby ku knihe Don Quijot od Miquela de Cervantesa (1951), Guliverove cesty od Jonathana Swifta (1955), Rozprávky od Hansa Christiana Andersena (1956) a Robinson Crusoe od Daniela Defoea (1959). V tejto „sérii“ zavŕšil celostné, syntetické poňatie krásnej knihy, uplatňujúc poetickú asociatívnu skladbu – najmä  v zmnožovaní motívov a nezvyčajných nadhľadov a podhľadov. Asociatívne združovanie uplatňuje aj v grafických ilustráciách, napríklad v Príbehoch z Tisíc a jednej noci (1959). Vrcholom grafickej línie v knižnej tvorbe je séria linorytov, kde sa opiera o motívy voľnej  grafickej tvorby a vkladá ich do fantazijného konceptu  ilustrácii v zbierke poézie Laca Novomeského - Vila Tereza (1963).

Za vrchol Hložníkovho ilustrátorského umenia sa považujú ilustrácie k Božskej komédii Danteho Alighieriho z roku 1964. Vytvoril tridsaťštyri záhlavných ilustrácii a v tom istom počte  aj celostránkových ilustrácií – linorytov. Druhým vyvrcholením je kultové dielo európskej literatúry Faust, Johanna Wolfganga Goetheho. Kniha vyšla v roku 1966, ale pripravoval sa na ňu takmer desať rokov. Nie je precenením, keď sa povie že, Hložníkov Faust nemá výnimočné postavenie iba v dejinách slovenskej ilustrácie, ale aj v konkurencii výtvarných interpretácii Fausta poprednými svetovými umelcami. V plnej miere, v technike suchej ihly, využil asociatívne združovanie motívov a svoj charakteristický vizionársky pátos. Nie sú len rovnocenným pendantom k jeho grafickej a maliarskej tvorbe, ale  patria a mali by (!)  k najdôležitejším kapitolám našich moderných kultúrnych dejín.

Vincent Hložník aj napriek tomu, že text bol pre neho vždy zaväzujúcim, sa dokázal odpútať od predmetnosti vonkajšieho sveta. Práve na polarite pozemského a metafyzického vystaval filozofický koncept svojej tvorby. Zmyselnú a neraz bolestivú realitu  prekonával vo viacerých smeroch – v nadreálnom, vizionárskom, náboženskom,  ale predovšetkým a zakaždým v univerzálne humanistickom.

Mgr. Beata Jablonská, PhD. — kritička a kurátorka.
Od roku 2014 prednáša na katedre teórie a histórie umenia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

[1] Matuštík, R.: Vincent Hložník. Maľba a grafika 1941-1961. Bratislava 1962; Peterajová, Ľ.: Vincent Hložník. Umenie proti fašizmu. Tvorba rokov 1939-1945. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria 1975; Abelovský, J., Trojanová, E.: Vincent Hložník. Súborné dielo. Kat. výst. Bratislava, Slovenská národná galéria, Bratislava 1984.