Dubay Orest

 

Hľadá sa grafik Orest Dubay

 

Mohlo by sa zdať, že miesto Oresta Dubaya je v dejinách slovenského výtvarného umenia nepopierateľne isté. Jeho grafiky sa objavujú v predaji, sem tam sa jeho tvorba pripomenie kolektívnou výstavou, občas sa objaví reprodukcia diela na sociálnych sieťach. Dokonca, jeho grafika bola prednedávnom použitá na obálke knihy vydanej prestížnym malým vydavateľstvom![1] Až ten, kto sa začne obzerať po monografii, alebo by sa chcel s jeho tvorbou stretnúť v expozíciách niektorých z verejných galérií na Slovensku, jednoducho nepochodí. Vyzerá to tak, že v súčasnosti je grafická tvorba Oresta Dubaya odloženým dedičstvom, o ktorom sa tuší že je, ale málokto ho skutočne pozná. Tých niekoľko katalógov a dve útle publikácie, vydaných pred rokom 1989 sú síce dôkazom jeho reálneho zaradenia do vtedajšej prevádzky výtvarnej scény socialistickej kultúry, ale dnes postačia akurát ako základná informácia  o existencii jednotlivých diel. [2] Po vyše tridsiatich rokoch existencie kultúry a umenia v demokratických podmienkach by sa žiadalo viac. Ponúknuť skutočný obraz o modernej slovenskej grafike, jej úlohe v avantgardných hnutiach a v konštituovaní socialistickej kultúrnej politiky. Chýba aj zamyslenie nad miestom a váhou osobností jej jednotlivých aktérov-účastníkov umeleckej scény a jej inštitúcií, ako aj jednotlivých umeleckých hnutí. Naša kultúra trpí mnohými neduhmi, ale nepestovanie pamäte patrí asi k tým najvlastnejším. Našťastie, zapadnutie v prachu zabudnutia tvorbe Oresta Dubaya nehrozí, najmä vďaka živej vlne záujmu mladej, nielen grafickej výtvarníckej generácie. Tá  v jeho tvorbe vidí nielen autonómnu modernosť, ale aj obrazovú a námetovú poetiku, z ktorej cítia blízkosť k vlastnému vnímaniu súčasného sveta.[3] Otázka, čo s tvorbou Oresta Dubaya je na mieste. Skúsme teda, prostredníctvom niekoľkých poznámok na okraj, ktorých predpísaný rozsah tohto textu dovolí, zastaviť sa pri niektorých dôležitých momentoch jeho života a tvorby.

 

Poznámka k štúdiu

Orest Dubay patrí do vojnovej generácie, ktorú zastihla druhá svetová vojna na prelome mladosti a dospelosti, takže budovanie jej ideálov a hodnôt bolo vždy pomeriavané prítomnosťou vojnovej tragédie. Narodil sa dnes už v neexistujúcej dedine Veľká Poľana (okres Snina), v rodine grécko-katolíckeho kňaza. Aj napriek otcovej neprítomnosti, pretože odišiel za prácou do Ameriky, on a jeho šesť súrodencov, vďaka matkinej urputnosti boli podporovaní v štúdiách. Dokončil gymnaziálne štúdium ešte v československom Mukačeve, ktoré po viedenskej arbitráži bolo obsadené Maďarskom. Jeho túžba študovať výtvarné umenie v Prahe, sa po rozpade Československa nemohla naplniť. Zvolil si Bratislavu a zapísal sa na Oddelenie kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej. Napriek prítomnosti fašistickej totality, študoval rokoch 1939 – 1943, bolo stretnutie s vyučujúcim pedagógom Jánom Mudrochom a spolužiakmi ako Viliam Chmel, Ladislav Guderna, Ervín Semian a Alojz Klimo kľúčovým, vo formovaní jeho svetonázoru a tvorivého nasmerovania. Dostal sa vtedy do blízkosti medzigeneračnej skupiny spisovateľov a výtvarníkov, neskôr nazvanej Avantgarda 38.[4]

 

Poznámka o začiatkoch

V literatúre sa uvádza, že prvý grafický list vytvoril v roku 1945 odtlačením rozpracovaného dreveného reliéfu.[5] Netreba zabudnúť, že grafické techniky sa skôr vykonávali „na kolene“ za pomoci náhradných nástrojov sa rylo nožíkmi a klincami do starých dosák.[6] Možno aj vďaka praktickému vyhľadávaniu iných možností objavil zmysel tvorenia v experimentovaní a v používaní netradičných prístupov. Dalo by sa zhrnúť, že snaženie sa Oresta Dubaya o moderný grafický výraz bolo výsledkom niekoľkých vzájomne  previazaných úsilí. Prvé, bolo postavené na materiálovom a technologickom experimentovaní. Práve v dobe päťdesiatych rokov bolo neobvyklou a ojedinelou praxou, ktorá o desať rokov neskôr našlo svoje širšie zázemie, v prostredí abstraktného informelu. Dubayov technologický experiment začínal voskovými kresbami, po čase sa presunul ku grafickým technikám rytia a tlače s kartónu, z rôznych PVC matríc, igelitov a samozrejme lina a dreva. Ďalšou osobitosťou bolo hľadanie a sústredenie sa na obyčajné, všedné. V banalite a obyčajnosti námetu hľadal jeho nedramatickú samozrejmosť a hĺbku. Pestovanie výtvarného naivizmu malo korene už v maľbách Paula Gauguina a v v generácii Oresta Dubaya sa stalo určitou generačnou črtou. Objavil sa aj v tvorbe Ernesta Zmetáka, sledujúceho predovšetkým princípy ľudového drevorezu, ale aj Ervína Semiana, Alojza Klima, či Vincenta Hložníka a sochára Rudolfa Uhra. Poslednou, treťou autorovou prioritou bolo hľadanie výrazu v adekvátnej, teda v čo najjednoduchšej  forme. Myslí sa tým typický Dubayov veľký detail, veľkorysé plošné poňatie a opticky hravá línia, ocitajúca sa na pomedzí konkrétneho a abstraktného. Napríklad čiara sa v jeho obraze raz stáva horizontom strácajúcim sa v nekonečne, inokedy vlniacim sa morom a lúčom svetla, alebo „iba“ rytmom, či optickou hrou čiernej a bielej plochy.

 

Poznámka o grafike v čase druhej moderny

Aj keď je grafika podstatnou súčasťou slovenskej moderny, jej skutočný rozmach nastal až príchodom početnej umeleckej generácie výtvarníkov, ktorá sa na scéne objavila začiatkom vojnových, štyridsiatych rokov minulého storočia. A to takou  intenzitou, že ju môžeme nazvať druhou modernou, lebo nielen pokračovala, ale aj rozvinula program prvých slovenských moderných umelcov Mikuláša Galandu a Ľudovíta Fullu. I keď v oklieštených možnostiach vtedajšej slovenskej reality,  navyše sťaženými vojnou a fašistickou totalitou Slovenského štátu.[7]  Prvý krát vystavoval na spoločnej výstave v Zemedelskom múzeu b Bratilsave v roku 1943 spolu s Ladislavom Gudernom a Ervínom Semianom a samostatnú výstavu mal Orest Dubay spolu s  Ernestom Zmetákom v roku 1947 v pavilóne UBS v Bratislave. Vtedy ho aj oslovil Koloman Sokol a ponúkol mu miesto asistenta počas jeho  pôsobenia na SVŠT a Pedagogickej fakulte UK v roku 1947. Vieme, že Sokolova profesorská kariéra netrvalo dlho a Oresta Dubaya po jeho odchode zavolali na oddelenie grafiky, na vtedy založenej Vysokej škole výtvarných umení. Zotrval tam do roku 1984, kde prežil štvrťstoročie s grafickým oddelením ako pedagóg a vedúci oddelenia, dokonca v rokoch 1968 – 1971 aj ako rektor VŠVU. Jeho pedagogické pôsobenie je prekvapivo dosiaľ nezhodnotené ani v rámci jeho vplyvu na tvorbu zverencov ani v kontexte miesta jeho „grafickej školy“ v dejinách slovenskej grafiky. Akoby jeho pedagogický prínos, bytostne postavený na hľadaní individuálnych tvorivých čŕt a predpokladov adeptov umenia sa stratil v silnom „vizuálnom kolektivizme“ grafických škôl Vincenta Hložníka a jeho nástupcu Albína Brunovského.

 

Poznámka o filozofii tvorby a o knižnej ilustrácii

„Mám rád realitu, určitú triezvosť. Proste, rád stojím oboma nohami pevne na zemi“, v čase vyslovenia týchto slov  bol Orest Dubay na vrchole svojich tvorivých síl. Tu niekedy sa dá vystopovať aj principiálna podstata jeho tvorby ktorá je postavená na jednoduchej symbolike, vyjadrenej konkrétnych znakov reality. Postačil mu prostý fragment – strom, vták, lietadlo, kvet, anténa, panelák, k rozohratiu obrazového príbehu bielej a čiernej. Usiluje skôr o paradoxnú métu skrytej drámy, vnútorne motivovanej čerpajúcej z protirečivosti pokojného, žánrovo podfarbeného výjavu a jeho exaltácie stajomňujúcim šerosvitom. Dubayova dramatickosť je teda hlbinná, nepredstierajúca, nachádzajúca sa v tom najobyčajnejšom výjave. Jeho zameranie sa na žánrovosť, odmietanie literárne viazanej, tematickej alegórie bola vzdialená vtedajšej generačnej tendencie fantazijnej grafiky, smerujúcej k poetickej a asociatívnej skladbe obrazu.

Svoj grafický rukopis, teda  vnútorne motivovanú – skratku reálneho tvaru vnáša aj do knižnej ilustrácie, v ktorú vníma ako súčasť svoje voľnej tvorby. Takže ilustrácie väčšinou pozostávali s výberu jeho voľných grafických listov. Napriek tomu, že jeho tvorba sa len zriedka spomína v dejinách knižnej ilustrácie, na jeho konte je vyše päťdesiatka titulov. Jeho kresby, drevoryty a linoryty sú súčasťou obálok, frontispice ale aj obrazovej výpravy dnes už kultových kníh ako Zázračný triezvy korábod Štefana Žáryho (Slovenský spisovateľ, 1960), Do mesta 30 min. od Laca Novomeského (Slovenský spisovateľ, 1963), Išlo dievča po vodu od Márie Ďuríčkovej (Mladé letá, 1980), Stojí, stojí mohyla. Balady slovenských básnikov (Tatran, 1978). Či už ikonickej obálok kníh Williama Faulknera: Augustové svetlo (Tatran, 1969) a Gustave Flauberta: Citová výchova (Tatran 1967).

 

Záverečná poznámka k budúcnosti

Nebyť niekoľko aktivít umeleckých združení, tak tvorba Oresta Dubaya zostabe ešte niekoľko rokov  zakonzervovaná v minulom  čase. Možno práve teraz stojíme na začiatku jej približovania a sprístupňovania súčasníkom. Prvým krokom je prostredníctvom najživšieho nosiča, akým kniha je pootvoriť dvere k jeho kultovým, či menej známy ilustráciám. A možno sa časom podarí dostať jeho  grafickú tvorbu do výstavných priestorov a aj ako aktuálnu tému debát o výtvarnom umení. Je toho toľko pred nami ! Iniciovať výskum a zdokumentovanie jeho pedagogického pôsobenia a vplyvu na vývoj grafiky a knižnej ilustrácie a pokúsiť sa o kritickú reflexiu jeho miesta v moderných dejinách slovenskej grafiky. Aby sme sa nemuseli odvolávať na polstoročie staré knihy a citovať rovnako staré výroky už len matne pamätajúcich sa.

 

Poznámky:

[1] Oleg Sencov: Marketér. Artfórum, 2020. Grafická úprava Mária Rojko.

[2] V roku 1989 usporiadala Slovenská národná galéria v Bratislave súbornú výstavu Oresta Dubay k jeho 70. narodeninám a vydala katalóg k výstave. Komisárkou výstavy a autorkou katalógu bola Eva Trojanová. Umenovedná esej o kresbe Oresta Dubaya od Jána Abelovského sa nachádza v knihe Orest Dubay: Oko a struny. S veršami Ivana Mojíka. (Tatran, 1998). Zaradenie do kontextu dejín slovenskej grafiky tvorby Oresta Dubaya sa nachádza v publikácii Ľudovíta Petránskeho: Moderná slovenská grafika 1918-1983 (Tatran, 1985) a v kapitole Evy Trojanovej Od moderny k rozmanitosti výrazu 1900-1980, v publikácii Dejiny Slovenského výtvarného umenia 20.storočie. (Slovenská národná galéria, Bratislava 2000).

[3] Autorka textu, vyučujúca na VŠVU v Bratislave dejiny grafiky počas exkurzií v depozitári kresby a grafiky v SNG sa stretáva so živým záujmom študentiek a študentov o grafickú tvorbu Oresta Dubaya.

[4] Názov literárno-umelecko-kultúrneho hnutia, ktoré bolo organizované ako aj spontánne. K organizovanej skupine patrili básnici Štefan Žáry, Vladimír Reisel, Ján Rak, Rudolf Fabry, Moric Mittelmann-Dedinský, Július Lenko, Ján Brezina, Pavel Bunčák a kritici Michal Považan, Klement Šimončič a Mikuláš Bakoš. Do literárneho poľa vstúpili predovšetkým vydávaním zborníkov, ktoré boli vnímané ako  kolektívne vystúpenie nadrealistov. Manifestový zborník. V nich deklarovali modernú poéziu, spoločenský pokrok, spoluprácu literátov a súhlas s marxizmom. Odmietali vojnu, konvenciu a klasickú poéziu.

[5] Dievčatá. 1945. Drevorez. G 3760. Zbierka SNG. In. TROJANOVÁ, Eva: Orest Dubay. Súborné dielo (Pri príležitosti umelcových 70.narodenín) SNG, 1989. 

[6] Do vzniku VŠVU (1949) neexistovali dielne pre klasické grafické techniky.Grafické oddelenie vzniklo o rok neskôr, v roku 1950.

[7] V tomto období sa rodia východiská tvorby Vincenta Hložníka, Ernesta Zmetáka, Oresta Dubaya, Viliama Chmela, Alojza Klima, Matildy Čechovej, Ervína Semiana, Jozefa Śturdíka, Rudolfa Uhra.

 

Mgr. Beata Jablonská, PhD.,
odborná asistentka, Katedra teórie a dejín umenia, VŠVU Bratislava
a hosťujúca kurátorka TOTO! je galéria

—

 

Kód Dubay

 

Rozkladali sme ich po stole a po zemi – tie grafické listy a mässerove dosky – knihu za knihou, na pomyselnú časovú os. A skúšali sme v tej záľahe čierno-bielych papierov hľadať niečo ako logiku, návod na pozeranie. Premýšľali sme nielen o tom, čo vynechať, čo naopak vytiahnuť dopredu, ale aj o tom, ako nájsť „kód“ – ako tým, čo na výstavu prídu, vysvetliť príbeh Oresta Dubaya a jeho ilustrácii. Hm... Polstoročie sa nám vlnilo pred očami. Silné, predátorské diela striedali utlmené, opakujúce sa motívy. A navzájom podobné veci (len vytvorené v inom čase) dostávali nečakanú dynamiku. Stačilo z nich niečo vystrihnúť, vyrezať, alebo zväčšiť detaily a videli sme, ako sa prebúdzajú z apatie, ako naberajú na intenzite. Okolo nás sa začali točiť príbehy.

 

Pozerali sme sa a zdalo sa nám, že tak celkom nedokážeme rozlíšiť, čo sú voľné diela a čo ilustrácie. Videli sme vzájomné inšpirácie, odkazy (doslova), reťazenie myšlienok. Zdalo sa nám, že to, čo si Orest Dubay prečítal, a potom nailustroval, neskôr dopovedával – už mimo knižných diel. Stačí premýšľať nad motívom trhavých lúčov, vedúcich ku guľatému, spaľujúcemu jadru čierneho slnka, s predsadenými figúrami, čo k nemu vzhliadajú. Nájdeme ho rovnako v množstve variácii v číslovaných grafikách, aj v temných príbehoch Rudolfa Jašíka z 2. svetovej vojny Námestie svätej Alžbety a Mŕtvi nespievajú. Od 60. rokov sa vinie ilustrátorskou aj voľnou tvorbou charakteristické modelovanie horizontu, ktorý sa v lome čiary stáva nekonečným a pohlcuje všetko naokolo, napríklad v zbierkach Štefana Žáryho Zázračný triezvy koráb a Múza oblieha Tróju.

 

Niektoré z ilustrácii Oresta Dubaya sa pevne pritúlili ku knižným predlohám tak, že si ich bez nich nedokážeme predstaviť: realistické grafiky k vojnovej trilógii Generácia Vladimíra Mináča. Iné sa akoby, napriek svojim nesporným kvalitám, stratili v mase knižnej produkcie – hra troch farieb a minimalistických prvkov v zbierke Laca Novomeského Do mesta tridsať minút, či temne snivé, popisné obrazy v slovenských baladách Stojí stojí mohyla.

 

Pozrime sa na ne bližšie.

 

Zbierka do mesta 30 minút je plná slov. Nečudo, je to spomienková kreácia na cestu zo stanice do centra Senice. Orest Dubay sa mohol prispôsobiť už vtedy preplniť stránky figurálnymi motívmi – text k tomu priamo ponúkal, ale išiel inou cestou. Zachytáva len banálne momenty, každodennosť, príjemnosť prechádzky. Minimalizmus vo výraze spôsobí to, že čitateľ sa môže sústrediť na text, nie je ničím rušený. Jeden motív, zdanlivo banálny zostáva v hlave.

 

Nenápadná kniha balád Stojí stojí mohyla s temným obalom je jednou z prác Oresta Dubaya, v ktorej nie je na prvý pohľad vidieť, že „je to on“. Už použitou technikou, mässerovou doskou, sa líši od jeho ostatných knižných diel. V tejto knihe nie je úsporný, naopak, precízne zaberá celý priestor, vyťahuje z neho vzduch. Všade, na každej stránke je zamračené, nad krajinou visí oblak, ktorý aj tak ťažkú oblohu ešte viac sťahuje k zemi. Je to jednoducho baladické, prispôsobené času, v ktorom texty vznikali. Dobová grafická úprava, ktorá toto dielo rozsekala do výrezov, mu ublížila, potlačila jeho jedinečnosť a vtesnala ho do radu priemerných, nudných knižných diel. Preto stojí za to vidieť ho (prvý krát od vzniku) naozaj „naživo“.

 

Linoryty k trilógii Vladimíra Mináča Generácia sú na prvý pohľad poznateľné striedaním čiernych a svetlých (bielych) tvarov. Vzdušné aj ťaživé na jednej ploche, v jednom ráme. Iste: môžeme ich považovať za príliš popisné, statické a pokojne o nich môžeme napísať, že sa snažili vyhovieť obdobiu, v ktorom vznikli a predstavám ľudí, ktorí rozhodovali o tom, ako má knižná kultúra vyzerať. Ale aj tak im nemožno uprieť silu – napätie vzniká tým, pod akým uhlom na situáciáe nazerá, ako ich vidí.

 

Kontrast medzi realistickými (či skôr tradicionalistickými) a imaginatívnymi (či skôr novátorskými) dielami Oresta Dubaya na stenách TOTO! je galérie je vlastne rozhovorom odhaľujúcim svet umelca, ktorý si s ilustráciami robil, čo chcel. Sleduje, ako často unikal pred textovou predlohou, ako ju (vlastne veľmi často) pretláčal vlastným uhlom pohľadu, ako pracoval s čiarou, ako jej tvarovaním, klonením či hrúbkou pridával k príbehu ďalšie dejové línie, ďalšie myšlienky bez toho, aby ho ničil. Naopak, len zastavoval čitateľa na kľúčových miestach. Bol si blízky s op-artovou scénou, čítame ovplyvnenia Victorom Vasarelym, ale nepracoval len s geometriou – vkladal do nej kúsky bežného sveta: kvety, vtákov, ľudí.

 

PhDr. Ida Želinská,
kurátorka TOTO! je galéria