Tarasová Irena

„Chichocete sa,
nič vás neruší,
nemusíte hľadať skrytý zmysel
– stačí sa na tie rozstrihané,
pozlepované, navrstvené obrázky pozerať.“

 
životopis 

Irena Tarasová (1931) študovala v rokoch 1950 – 1955 Vysokú školu výtvarných umení v ateliéroch Bedricha Hoffstädtera, Dezidera Millyho a Jána Mudrocha. Ilustrovala, tvorila tzv. voľné umenie, grafiku. Z jej diela ostali možno najľahšie zapamätateľné detské knižky Už ho vezú (1965) od Ľudmily Podjavorinskej, Ňuňa je sama doma (1969) od Nataše Tanskej či výber nemeckých rozprávok Ženích pre slečnu myšku (1988) alebo aj ilustrácie z kníh pre dospelých, napríklad Jana Eyrová (1968) od Charlotte Brontëovej.

 

 
bibliografia 

Lesný rozhlas. 1960 (Dominik Štubňa – Zamotský)
O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť. 1964 (Klára Jarunková)
Makové zrnko. 1964 (Anna Minichová)
Už ho vezú. 1965 ( Ľudmila Podjavorinská)
Skamenení vlci. 1967 (Ahmet Hromadžič)
Jankina prikrývka. 1967 (Arthur Miller)
Kufrík. 1968 (Libuše Friedová)
Jana Eyrová – obálka. 1968 (Charlotte Bronteová)
Mám koníčka bieleho – Leporelo. 1969 (Krista Bendová)
Sestričky z Topánikova. 1969 (Mária Ďuríčková)
Ňuňa je sama doma. 1969 (Nataša Tánska)
Modré nebo letný deň. 1970 (Mária Topoľská)
Sedem múdrych majstrov. 1971
Kľúč od každých dverí. 1971 (Zlata Solivajsová)
Dievčatko na zámku. 1972 (Helena Šmahelová)
Skorocélia princezna času. 1973 (Božena Trilecová)
Snežienka. 1975 (J. a W. Grimm)
Spiaca krásavica. Írske rozprávky. 1976 (zost. Elena Chmelová)
Rozprávky z pradávna. 1976 (Ivana Brličová – Mažuraničová)
Oriešky. 1980 (Mária Ďuríčkova)
Ženích pre slečnu myšku – Rozprávky z Birmy. 1981 (Maung Htin Aung)
Ďalej to bolo takto. 1988 (Irina Tokmaková)

Spracovala: Gita Kordošová, január 2019

 

 
o autorovi 

Jej ilustrácie sú... blízke. Pozeráte sa na ne a je vám tak, akoby ste si čítali s niekým milým. Chichocete sa, nič vás neruší, nemusíte hľadať skrytý zmysel – stačí sa na tie rozstrihané, pozlepované, navrstvené obrázky pozerať. Všetko je na nich známe. Ako ich nazvať? Hm... možno, že sú vrúcne.

Asi to spôsobili texty, ktoré Irena Tarasová dostala od vydavateľstiev, aby ich ilustrovala – leporelá, kratučké básničky, minipoviedky – pre čo najmenšie deti.

Pre ne vymyslela ľahko zapamätateľný tvar ilustrácie – textilnú koláž. Spájala dokopy, vrstvila kúsky látok – tkané, vyšívané, čipky. Kládla ich tak, aby mali anatomickú logiku, aby jednotlivé časti – kvietky, stromy, veci, zvieratá aj ľudia – vytvárali dojem, že sa dokážu hýbať a v knižke len na chvíľu stuhli.

Nebojí sa sviežich, detských, farieb - fialkastých, ružovkastých, tyrkysových, žltých, trávovej zelenej, blankytnej modrej – zo stredu spektra. Nikdy však neprekročí hranicu, za ktorou by sa zmes týchto farieb stala sladkasto opojným gýčom.

Bolo by však chybou myslieť si, že Irena Tarasová je iba elementaristka. Naopak – keď dostala príležitosť vyjsť zo škatuľky, ako napríklad v knihe Skamenení vlci (1967) Ahmeta Hromadžiča, ukázala, ako sa dá pracovať s hmotou, a vytvorila zo zdanlivo neforemných kúskov divoké, dravé napätie. Rovnako v Jane Eyrovej (1965) od Charlotty Brontëovej, keď svoju hrdinku uväznila v čipkách.

 

Ida Želinská – TOTO! je galéria

 

Irena Tarasová – Vystrihnuté ako z knižky

(predslov k výstave, TOTO! je galéria, 31.1. – 25. 4. 2019)

 

———

 

Akademická maliarka Irena Tarasová

študovala na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéroch prof. Jána Mudrocha, Bedricha Hoffstädtera a Dezidera Millyho. V umeleckej oblasti sa rozhodla  pre užšiu špecializáciu svojej tvorby  - pre prácu v oblasti knižnej ilustrácie  a to predovšetkým k literatúre  pre deti. Pre vydavateľstvo Mladé letá ilustrovala množstvo knižiek pre najmenších po školákov ako leporelá, zbierky veršov, rozprávky, dávne príbehy a moderné rozprávky zo súčasného života detí. Tiež prispievala ilustráciami do populárnych detských časopisov Zornička a Slniečko. Vo svojich ilustráciách sa vyjadrovala výrazne maliarsky – akcentovala farebnosť a dekoratívnosť. Jej originálna  tvorba  sa rozvíjala v troch etapách, definovaných výtvarnou technikou.

 

V prvom období  svojej ilustračnej tvorby sa zamerala na tvorivý proces koláže – umeleckej techniky kombinovania rôznych materiálov.  V obrazovej skladbe  ilustrácie išlo jej o fantáziu, myšlienku symbolu a farebnej slobody. A tak vznikali originálne ilustrácie k veršovaným knižkám pre deti. Také ilustrovanie poézie pre deti má v pozornosti  úlohu, dať veršom rovnocennú obrazovú podobu a zdôrazniť poetický rozmer. Dôvod spočíva v tom, že poézia a obraz je v hlbokom a intenzívnom spojení. A takú súzvučnosť predstavujú Tarasovej obrázky ku knižke veršíkov Ľudmily Podjavorinskej Už ho vezú z roku 1965. Vydanie tejto knižky bola úspešným edičným činom, pretože  do roku 1988 jej vyšlo 6.reedícií.  Ľudmila Podjavorinská je majsterkou poézie pre deti, básničky majú pútavý dej a melódiu rýmovania. Aj v dospelosti si na ňu mnohí spomínajú  ako obľúbené čítanie či recitáciu, pre veľmi zábavné a poučné veršíky. V ich jednoduchých príbehoch sú hlavnými hrdinami zvieratká  a deti, vytvárajú obraz každodenného života, ktorý deti hravo pochopia a prisvojujú si ho. Z knižky vyžaruje radosť , pohoda,  láska spisovateľky k deťom a to všetko je umocnené pôvabnou výtvarnou „výzdobou“.  Ilustrátorka Irena Tarasová sa rozhodla pre vzdušné a voľné obrázky a preto vytvorila dekoratívne záhlavné a koncové koláže. V tejto knižke podáva dôkaz, ako aj takáto  rozsahom neveľká ilustrácia môže byť fantazijne podnetná a bohatá. Pokojné a prosté motívy, jednoduché tvary blízke detskej mentalite a poézie obsahu sú pestré a technicky jedinečné.  V kolážovej technike majú precízne tvaroslovie,  citlivé kombinovanie papiera, textílií a gvašu a v kompozíciách  originálnu nápaditosť a fantáziu.  Typológia zvieracích a detských hrdinov má v zjednodušenej štylizácii  črtu hravosti a úsmevnej pohody. Obrázky sú výtvarne pôsobivo štylizované a súčasne pre dieťa dobre čitateľné. Tarasovej interpretácia , ako svojbytný  poetický obraz, obohacuje tento text o nové, jej vlastné dimenzie.

 

Umelecký zámer:  poetizovať motív, experimentovať s kolážou a tvoriť dekoratívne kompozície Irena Tarasová  úspešne realizovala v ďalších  knižkách ako sú napr. vo výstavnom súbore  inštalované originály  k titulom: Makové zrnko (1964), Jankina prikrývka (1967),  Ňuňa je sama doma (1969) a Modré nebo, letný deň (1970). Sú to príbehové knižky pre školákov, ktoré výtvarne obohatila. V kompozíciách zdôrazňuje dekoratívnosť - dáva ju farbe, tvaru a materiálu. Technicky zdokonaľuje kolážový proces a k papieru pridáva štruktúrované textilne materiály, odtlačky, razidlá či tapety. Jej štýl je výtvarnou paralelou textu moderných rozprávok,  kde ide o detské príbehy a zážitky s príznačnou dávkou fantázie, poézie a humoru. Celostranové ilustrácie pôsobia ako samostatné obrazy pre pestrú farebnú skladbu a priestorovú kompozíciu s rôznorodou výplňou.  V ilustrácii ku knižke Jankina prikrývka má zakomponovaný výstrižok panamy s krížikovou výšivkou, tapetové vzory a reklamné značky. Literárny autor americký prozaik Arthur Miller napísal moderný a veľmi poetický príbeh dievčatka, ktoré od malička malo mäkkú, teplú a rúžovú prikrývku, ktorú si veľmi obľúbila. Časom ako vyrástlo, prikrývka  jej bola malá a aj vystrapkaná. Ťažko  sa s ňou lúčilo a preto ju vyložilo na podobločnicu. Zakrátko uvidelo, ako si malý vtáčik z prikrývky vyťahuje nitky a o pár dní zbadalo v parku na strome rúžové hniezdo. Veľmi sa tešilo z toho, že aj vtáčikom bude teplo a mäkko. V tejto knižke sa súzvučne spojila poézia textu a obrazu, keď ilustrátorka pani Tarasová do nich vložila toľko kreativity, krásy a nehy.

 

Škála výrazov v ilustráciách Ireny Tarasovej vyplýva zo žánrovej rozdielnosti titulov, ku ktorými sa umelkyňa dostala počas spolupráce s vydavateľstvom Mladé letá. Tarasovej prejav v technickej rovine zostal konštantný kolážovou technikou, ale v obsahovom význame ilustrácie, v zhode s charakterom literárnej predlohy smeroval ku vtipu, groteske, humornému výrazu až ku karikatúrnej štylizácii. Takúto charakteristiku majú Tarasovej ilustrácie knižky Sedem múdrych majstrov  (1971) s podtitulom „Ako Poncián  cisár rimanský odporúča do výchovy siedmim múdrym majstrom svojho syna Diokleciana“.  Kniha patrí do edície Pradávne príbehy vyd. Mladé letá. Cieľom edície bolo približovať mladému čitateľovi od 11 rokov históriu, tradície a vôbec kultúrne dedičstvo európskych národov i vzdialených krajín, oživovať staroveké i stredoveké historické príbehy. Každý titul mal vynikajúceho ilustrátora, ktorého umelecký názor mohol byť pre literárnu predlohu najpriliehavejším výtvarným pendantom, napríklad:
Viera Kraicová (Ovídiove Premeny), Dušan Kállay (Ratier Rolland), Miroslav Cipár (Príbehy z Dekameronu), Viera Gergeľová (Rímske príbehy), Alojz  Klimo (Príbehy Hodžu Nasredina), Jana Kiselová-Siteková (Írske ságy), Viera Bombová (Povesť o krásnej Ašme), Jozef Baláž (Íliada).   Pôvod príbehov  Siedmich múdrych majstrov siaha ešte do 5. storočia  a v ústnom podaní ich pravlasťou je India. Tento staroveký orientálny charakter diela a epické príbehy so vtipnou fabuláciou sa originálne odrazili v ilustráciách pani Tarasovej.  Umelkyňa sa nechcela obmedziť na priame zobrazenie príbehu, ale chcela obhájiť svoje právo maliarky,  tvoriť voľné variácie a predstavy podnietené  literárnym dielom. Atmosféra príbehov má v jej interpretácii rozhodujúcu úlohu a preto  epická rovina ustúpila skratke, abstrakcii a vtipu. Voľné kompozície viažu v plošnej skladbe figurálny a dekoratívny prvok,  tvarová koláž je úsporná, zameraná na monolitné figúry, arabesky, rastlinné motívy a symboly. Formát prednej a zadnej predsádky  poskytol  umelkyni väčšiu tvorivú plochu a tým aj uvoľnenie sa z výtvarnej zložky knihy na  poňatie obrazu.

 

Knižka Skamanení vlci (1967),  ako literatúra pre staršie deti – je od autora bosniansko-srbského pôvodu, ktorý tu vyrozprával príbeh zo života lesných obyvateľov. Hrdinom je statný jeleň, ktorý sa už ako hravý srnček  učí žiť v lese a chrániť sa pred svorkou vlkov a prírodnými živlami.  Všetky nebezpečenstvá prežije a v poslednom zápase mu pomôže sama príroda, keď prenasledujúcu svorku vlkov zasype popol a vlci skamenejú. Tarasová sa v ilustráciách presunula do dramatického  tvaru a farby. Kolážový obraz skladala z trhaných papierov, kde zámerne ostávali biele okraje,  ktoré v obrazovej skladbe kontúrovali postavy, stromy a vrstvenie terénu. Technicky dosť náročný proces, ale originálna finesa.  Pracovala s otlačkami, aby prírodné prvky –  lesný porast, skaly, zem -  dostali odlíšenie a plastickosť. Paletou farieb ešte umocnila dejovú schému literárnej predlohy  a aj napriek polstranového formátu ilustrácií vytvorila neobyčajne krásne a emotívne obrazy. Knižky, ktoré umelkyňa vytvorila technikou koláže svedčia o jej bohatej fantázii, kreativite, hravosti a o zmysle  pre obrazovú poetiku a popri kolážových programov iných ilustrátorov  (Viera Kraicova, Alojz Klimo, Běla Kolčáková) dala svojim dielam charakteristický znak a originalitu.  

 

Od sedemdesiatych rokoch sa pani Tarasová orientuje na kresbu, s ktorou už mala tvorivé skúsenosti pri ilustrovaní beletrie. V inštalácii sú ilustrácie ku knižke českej autorky Heleny Šmahelovej Dievčatko zo zámku (1972) vytvorené v kresbovej technike.   V obrazoch osvetľuje ilustrátorka škálu vzťahov, ktoré prežíva deväťročné dievčatko z Prahy, ktoré sa muselo presťahovať do malej obce, kde jej otec dostal reštaurátorskú prácu v miestnom zámku. Záhadné komnaty stáročnej stavby, nová škola,  kamarátstva a detské príbehy sú pútavým čítaním umocneným výtvarnou zložkou. Tarasova  parafrazuje literárnu predlohu, kreslí  voľné obrázky, v ktorých postavičky a predmety voľne prestupujú textom bez priestorového  vzťahu.  Jej kresliarsky rukopis je originálny: precízna  a jemná kontúra, miestami s výplňou jemného bodkovania akoby náznak plastickosti tvarov a čiastočná akvarelová výplň pastelovou paletou. Prebal a frontispice tvoria celostranové kompozície, ktorých motívom je poetická figurálna skladba.

Tretí výtvarný okruh ilustračnej tvorby pani Tarasovej má maliarsky rukopis. Jej ilustrácie k rozprávkam Boženy Trilecovej  „Skorocélia, princezna času“(1973), ku Grimmovým rozprávkam „Snežienka“(1975) a k írskym rozprávkam „ Spiaca krásavica“(1976),  majú dekoratívnu skladbu a žiarivú farebnosť.  Tento maliarsky princíp umožnil ilustrátorke rozvíjať jej príznačný  cit  pre  výzdobu a skrášľovanie.  Svedčia o tom záhlavné  a celostranové ilustrácie k veľkej rozprávkovej knižke   Ženích pre slečnu myšku (1981). Tieto rozprávky z Orientu sú o zvieratách v džungli a ľuďoch chudobných a bohatých. Ich príbehy sú maľované  ako celostranové obrazy s kompozíciou jemných  tvarov  a s ornamentálnou kresbou štylizovanej vegetácie. Jemná linka je použitá aj na vnútornú výzdobu bytostí a predmetov. Umelkyňa skutočne bohato využíva kvalitu farieb  v širokej palete sýtych i jemných,  ale predovšetkým čistých tónov.  Jej jemné dekoratívne prvky a ornamentálne linky obohacujú obraz tvaroslovím voľnej prírody.

 

V roku 1988 ilustrovala knižku  pre deti Ďalej to bolo takto, v ktorej malý chlapec a koník prežili veselé a poučné príbehy s rozprávajúcimi zvieratkami. Tento vymyslený dej a literárny štýl ruskej autorky Iriny Tokmakovovej  sa líši od iných príbehových knižiek, ale dieťa rozvíja a vedie k fantázii.  Pani Tarasová  sa v ilustráciách viaže na fabulu a pre knižných hrdinov  vytvorila pozitívnu typológiu .  V obrazoch je rozjasnený kolorit , v priestore sa prelínajú linky a plochy,  štylizácia je harmonická a pomáha procesu vnímania týchto nezvyčajných príhod.

 

Akademická maliarka Irena Tarasová vytvorila pre deti jedinečné ilustrátorské dielo v širokej škále literárnych žánrov . Svoj výraz citlivo vyrovnávala s určujúcimi znakmi detskej vnímavosti, na základe ktorej budovala stavbu ilustrácie, škálu jej prostriedkov a farebnosť. Povaha jej talentu  je určovaná dvomi vlastnosťami: fantáziou a poetickosťou.

 

A na záver moja skúsenosť: Kolážové ilustrácie pani Tarasovej si musíte nekonečne dlho pozerať.

 

Gita Kordošová,
Historička umenia, kurátorka, v r. 1974-1994 pôsobila v SNG

Január 2019