Tarasová Irena

Jej ilustrácie sú... blízke. Pozeráte sa na ne a je vám tak, akoby ste si čítali knižku s niekým milým. Pritúlite sa, chichocete sa, nič vás neruší, nemusíte hľadať skrytý zmysel – stačí sa na tie namaľované, ale aj rozstrihané, roztrhané, pozlepované, navrstvené obrázky z látok a z papiera pozerať. Všetko je na nich známe. Ako ich najlepšie nazvať? Hm... možno tak, že sú vrúcne.

Asi to spôsobili texty, ktoré Irena Tarasová dostávala od vydavateľstiev najčastejšie, aby ich ilustrovala – leporelá, kratučké básničky, minipoviedky – pre čo najmenšie deti.

Pre ne vymyslela ľahko zapamätateľný tvar ilustrácie, akúsi svoju značku – koláž, či skôr textilnú koláž. Spájala dokopy, vrstvila kúsky látok – tkané, vyšívané, čipky. Kládla ich tak, aby mali anatomickú logiku, aby jednotlivé časti: kvietky, stromy, veci, zvieratá aj ľudia, vytvárali dojem, že sa dokážu hýbať a v knižke len na chvíľu stuhli.

Nebála sa pritom sviežich detských farieb - fialkastých, ružovkastých, tyrkysových, žltých, trávovej zelenej, blankytnej modrej – zo stredu spektra. Nikdy však neprekročila hranicu, za ktorou by sa zmes týchto farieb stala sladkasto opojným gýčom.

Tak vznikli už legendárne knižky – Ňuňa je sama doma od Nataše Tanskej či leporelo Mám koníčka bieleho Kristy Bendovej alebo Už ho vezú od Ľudmily Podjavorinskej, o ktorom hovorí slovenská kunsthistorička Gita Kordošová takto:
    
...  také ilustrovanie poézie pre deti má v pozornosti úlohu: dať veršom rovnocennú obrazovú podobu a zdôrazniť poetický rozmer. Dôvod spočíva v tom, že poézia a obraz sú v hlbokom a intenzívnom spojení. Irena Tarasová sa rozhodla pre vzdušné a voľné obrázky, a preto vytvorila dekoratívne záhlavné a koncové koláže. Podáva dôkaz, ako aj takáto rozsahom neveľká ilustrácia môže byť fantazijne podnetná a bohatá. Pokojné a prosté motívy, jednoduché tvary blízke detskej mentalite a poézie obsahu sú pestré a technicky jedinečné. V kolážovej technike majú precízne tvaroslovie, citlivé kombinovanie papiera, textílií a gvašu a v kompozíciách originálnu nápaditosť a fantáziu. Typológia zvieracích a detských hrdinov má v zjednodušenej štylizácii črtu hravosti a úsmevnej pohody. Obrázky sú výtvarne pôsobivo štylizované a súčasne pre dieťa dobre čitateľné.

Bolo by však chybou myslieť si, že Irena Tarasová je iba elementaristka. Naopak, keď dostala príležitosť vyjsť zo škatuľky, okamžite ukázala, ako sa dá pracovať v ilustrácii s hmotou, zvýšila jej objem až na hranicu únosnosti tlače a našla nečakané priestory, v ktorom z pospájania zdanlivo neforemných kúskov papiera a látok vzniká divoké, dravé napätie – a čo je fascinujúce - nepotrebovala na tou žiadne veľké výtvarné gestá. Tie osekáva až na kosť, odstraňuje ich z obrázkov (často až tak, že vynechá časti tváre či tela hrdinov príbehov). Emóciu šifruje do dokonale vymysleného pohybu dielikov, do štylizácie postáv, do toho, v akom uhle ich zachytí. Stačil jej zástrih nožnicami, zvýšenie objemu podkladu – papiera či látky, jeho rozodratie, nastrihnutie, až tak, že vzniká efekt akejsi vaty, aby mal čitateľ pocit, že na papieri sa niečo deje: že postavy, o ktorých číta, nie sú len statické, pohodené na stránke, ale sú naozaj smutné, šťastné, ubolené, euforické... Pritom často svojich hrdinov nechá len v obryse, akoby ste sa k nim len blížili, keď ich vidíte na stránke – už tam sú, ale vy ešte neviete rozoznať, akí sú. Akoby hovorila: nepotrebujete vidieť všetko. Týmto spôsobom  dokáže vyjadriť pre nás ľudí len ťažko pochopiteľné prežívanie zvierat v príbehoch Ahmeda Hromadžiča v knihe Skamenení vlci alebo dokonca permanentnú, vpečatenú úzkosť Jany Eyrovej od Charlotty Brontëovej, kde hlavnú hrdinku nielen ukáže, ale doslova uväzní v navrstvených čipkách. Opäť o knihe hovorí Gita Kordošová:

Kolážový obraz v knihe Skamenení vlci skladala z trhaných papierov, kde zámerne ostávali biele okraje, ktoré v obrazovej skladbe kontúrovali postavy, stromy a vrstvenie terénu. Technicky dosť náročný proces, ale originálna finesa. Pracovala s otlačkami, aby prírodné prvky – lesný porast, skaly, zem - dostali odlíšenie a plastickosť. Paletou farieb ešte umocnila dejovú schému literárnej predlohy a aj napriek polstranovému formátu ilustrácií vytvorila neobyčajne krásne a emotívne obrazy.

Koláž nebola jedinou výtvarnou polohou Ireny Tarasovej, v ktorej sa cítila dobre, sebavedomo. Rovnako intenzívna je napríklad aj v jemnej akvarelovej maľbe. Aj tu (s výnimkou naozaj raných prác) používa jasné farby a plné plochy, dokonca sa hrá s ornamentom – vlastne nehrá, ona ornament (akoby si povedala: nech si vraví kto chce, čo chce, najmä výtvarná kritika) povýši na základný prvok ilustrácie, nie je to pre ňu apendix, nie je len na skrášlenie. Ornament v jej podaní tvorí epicentrum ilustrácie, okolo neho sa potom všetko z príbehu víri. Ornament v jej tvorbe dosahuje svoj vrchol v knižke Ženích pre slečnu myšku, o ktorej hovorí Gita Kordošová takto:

Tieto rozprávky z Orientu sú o zvieratách v džungli a ľuďoch chudobných a bohatých. Ich príbehy sú maľované  ako celostranové obrazy s kompozíciou jemných  tvarov  a s ornamentálnou kresbou štylizovanej vegetácie. Jemná linka je použitá aj na vnútornú výzdobu bytostí a predmetov. Umelkyňa skutočne bohato využíva kvalitu farieb  v širokej palete sýtych i jemných,  ale predovšetkým čistých tónov.  Jej jemné dekoratívne prvky a ornamentálne linky obohacujú obraz tvaroslovím voľnej prírody.

Áno, je zaujímavé pozerať sa na to, ako si Irena Tarasová vyberá, čo z textu nailustruje. Často sú to úplne nenápadné časti, detaily, ktoré si čitateľ, keď letí stránkami, ani nevšimne a vráti sa k nim až vtedy, keď ho na to ilustrátorka upozorní.

Do obrázkov ide tichou silou. Ani vtedy, keď cíti, že text je dynamický, nenechá sa ním strhnúť, hovorí čitateľovi: „Zastav sa, skús so mnou premýšľať nad tým, čo sa deje. Ak sa nebudeš hnať dopredu, získaš priestor na to, aby si našiel skryté detaily, šifrovanie odkazov.“

Irena Tarasová patrí k tým autorom, ktorých ilustrácie mohli vzniknúť aj dnes, nepoznali by ste rozdiel, nedošlo by vám (keby sme to tu nepísali), že mnoho z nich už má polstoročie. Sú rovnako sebavedomé, reflektujúce svet v detailoch – táto autorka sa vie pozerať – ako ktorékoľvek súčasné.

Tak sa teda s nami pozerajte.
Stojí za to, uvidieť tie ilustrácie zblízka.

 

Výstavu Ireny Tarasovej Vystrihnuté ako z knižky si môžete pozrieť v TOTO! je galéria na Moskovskej ul. 29 v Bratislave od 31. 1. do 25. 4. 2019.

Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

 

 

Ida Želinská – TOTO! je galéria

 

Irena Tarasová – Vystrihnuté ako z knižky

(predslov k výstave, TOTO! je galéria, 31.1. – 25. 4. 2019)

 

———

 

Akademická maliarka Irena Tarasová

študovala na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéroch prof. Jána Mudrocha, Bedricha Hoffstädtera a Dezidera Millyho. V umeleckej oblasti sa rozhodla  pre užšiu špecializáciu svojej tvorby  - pre prácu v oblasti knižnej ilustrácie  a to predovšetkým k literatúre  pre deti. Pre vydavateľstvo Mladé letá ilustrovala množstvo knižiek pre najmenších po školákov ako leporelá, zbierky veršov, rozprávky, dávne príbehy a moderné rozprávky zo súčasného života detí. Tiež prispievala ilustráciami do populárnych detských časopisov Zornička a Slniečko. Vo svojich ilustráciách sa vyjadrovala výrazne maliarsky – akcentovala farebnosť a dekoratívnosť. Jej originálna  tvorba  sa rozvíjala v troch etapách, definovaných výtvarnou technikou.

 

V prvom období  svojej ilustračnej tvorby sa zamerala na tvorivý proces koláže – umeleckej techniky kombinovania rôznych materiálov.  V obrazovej skladbe  ilustrácie išlo jej o fantáziu, myšlienku symbolu a farebnej slobody. A tak vznikali originálne ilustrácie k veršovaným knižkám pre deti. Také ilustrovanie poézie pre deti má v pozornosti  úlohu, dať veršom rovnocennú obrazovú podobu a zdôrazniť poetický rozmer. Dôvod spočíva v tom, že poézia a obraz je v hlbokom a intenzívnom spojení. A takú súzvučnosť predstavujú Tarasovej obrázky ku knižke veršíkov Ľudmily Podjavorinskej Už ho vezú z roku 1965. Vydanie tejto knižky bola úspešným edičným činom, pretože  do roku 1988 jej vyšlo 6.reedícií.  Ľudmila Podjavorinská je majsterkou poézie pre deti, básničky majú pútavý dej a melódiu rýmovania. Aj v dospelosti si na ňu mnohí spomínajú  ako obľúbené čítanie či recitáciu, pre veľmi zábavné a poučné veršíky. V ich jednoduchých príbehoch sú hlavnými hrdinami zvieratká  a deti, vytvárajú obraz každodenného života, ktorý deti hravo pochopia a prisvojujú si ho. Z knižky vyžaruje radosť , pohoda,  láska spisovateľky k deťom a to všetko je umocnené pôvabnou výtvarnou „výzdobou“.  Ilustrátorka Irena Tarasová sa rozhodla pre vzdušné a voľné obrázky a preto vytvorila dekoratívne záhlavné a koncové koláže. V tejto knižke podáva dôkaz, ako aj takáto  rozsahom neveľká ilustrácia môže byť fantazijne podnetná a bohatá. Pokojné a prosté motívy, jednoduché tvary blízke detskej mentalite a poézie obsahu sú pestré a technicky jedinečné.  V kolážovej technike majú precízne tvaroslovie,  citlivé kombinovanie papiera, textílií a gvašu a v kompozíciách  originálnu nápaditosť a fantáziu.  Typológia zvieracích a detských hrdinov má v zjednodušenej štylizácii  črtu hravosti a úsmevnej pohody. Obrázky sú výtvarne pôsobivo štylizované a súčasne pre dieťa dobre čitateľné. Tarasovej interpretácia , ako svojbytný  poetický obraz, obohacuje tento text o nové, jej vlastné dimenzie.

 

Umelecký zámer:  poetizovať motív, experimentovať s kolážou a tvoriť dekoratívne kompozície Irena Tarasová  úspešne realizovala v ďalších  knižkách ako sú napr. vo výstavnom súbore  inštalované originály  k titulom: Makové zrnko (1964), Jankina prikrývka (1967),  Ňuňa je sama doma (1969) a Modré nebo, letný deň (1970). Sú to príbehové knižky pre školákov, ktoré výtvarne obohatila. V kompozíciách zdôrazňuje dekoratívnosť - dáva ju farbe, tvaru a materiálu. Technicky zdokonaľuje kolážový proces a k papieru pridáva štruktúrované textilne materiály, odtlačky, razidlá či tapety. Jej štýl je výtvarnou paralelou textu moderných rozprávok,  kde ide o detské príbehy a zážitky s príznačnou dávkou fantázie, poézie a humoru. Celostranové ilustrácie pôsobia ako samostatné obrazy pre pestrú farebnú skladbu a priestorovú kompozíciu s rôznorodou výplňou.  V ilustrácii ku knižke Jankina prikrývka má zakomponovaný výstrižok panamy s krížikovou výšivkou, tapetové vzory a reklamné značky. Literárny autor americký prozaik Arthur Miller napísal moderný a veľmi poetický príbeh dievčatka, ktoré od malička malo mäkkú, teplú a rúžovú prikrývku, ktorú si veľmi obľúbila. Časom ako vyrástlo, prikrývka  jej bola malá a aj vystrapkaná. Ťažko  sa s ňou lúčilo a preto ju vyložilo na podobločnicu. Zakrátko uvidelo, ako si malý vtáčik z prikrývky vyťahuje nitky a o pár dní zbadalo v parku na strome rúžové hniezdo. Veľmi sa tešilo z toho, že aj vtáčikom bude teplo a mäkko. V tejto knižke sa súzvučne spojila poézia textu a obrazu, keď ilustrátorka pani Tarasová do nich vložila toľko kreativity, krásy a nehy.

 

Škála výrazov v ilustráciách Ireny Tarasovej vyplýva zo žánrovej rozdielnosti titulov, ku ktorými sa umelkyňa dostala počas spolupráce s vydavateľstvom Mladé letá. Tarasovej prejav v technickej rovine zostal konštantný kolážovou technikou, ale v obsahovom význame ilustrácie, v zhode s charakterom literárnej predlohy smeroval ku vtipu, groteske, humornému výrazu až ku karikatúrnej štylizácii. Takúto charakteristiku majú Tarasovej ilustrácie knižky Sedem múdrych majstrov  (1971) s podtitulom „Ako Poncián  cisár rimanský odporúča do výchovy siedmim múdrym majstrom svojho syna Diokleciana“.  Kniha patrí do edície Pradávne príbehy vyd. Mladé letá. Cieľom edície bolo približovať mladému čitateľovi od 11 rokov históriu, tradície a vôbec kultúrne dedičstvo európskych národov i vzdialených krajín, oživovať staroveké i stredoveké historické príbehy. Každý titul mal vynikajúceho ilustrátora, ktorého umelecký názor mohol byť pre literárnu predlohu najpriliehavejším výtvarným pendantom, napríklad:
Viera Kraicová (Ovídiove Premeny), Dušan Kállay (Ratier Rolland), Miroslav Cipár (Príbehy z Dekameronu), Viera Gergeľová (Rímske príbehy), Alojz  Klimo (Príbehy Hodžu Nasredina), Jana Kiselová-Siteková (Írske ságy), Viera Bombová (Povesť o krásnej Ašme), Jozef Baláž (Íliada).   Pôvod príbehov  Siedmich múdrych majstrov siaha ešte do 5. storočia  a v ústnom podaní ich pravlasťou je India. Tento staroveký orientálny charakter diela a epické príbehy so vtipnou fabuláciou sa originálne odrazili v ilustráciách pani Tarasovej.  Umelkyňa sa nechcela obmedziť na priame zobrazenie príbehu, ale chcela obhájiť svoje právo maliarky,  tvoriť voľné variácie a predstavy podnietené  literárnym dielom. Atmosféra príbehov má v jej interpretácii rozhodujúcu úlohu a preto  epická rovina ustúpila skratke, abstrakcii a vtipu. Voľné kompozície viažu v plošnej skladbe figurálny a dekoratívny prvok,  tvarová koláž je úsporná, zameraná na monolitné figúry, arabesky, rastlinné motívy a symboly. Formát prednej a zadnej predsádky  poskytol  umelkyni väčšiu tvorivú plochu a tým aj uvoľnenie sa z výtvarnej zložky knihy na  poňatie obrazu.

 

Knižka Skamanení vlci (1967),  ako literatúra pre staršie deti – je od autora bosniansko-srbského pôvodu, ktorý tu vyrozprával príbeh zo života lesných obyvateľov. Hrdinom je statný jeleň, ktorý sa už ako hravý srnček  učí žiť v lese a chrániť sa pred svorkou vlkov a prírodnými živlami.  Všetky nebezpečenstvá prežije a v poslednom zápase mu pomôže sama príroda, keď prenasledujúcu svorku vlkov zasype popol a vlci skamenejú. Tarasová sa v ilustráciách presunula do dramatického  tvaru a farby. Kolážový obraz skladala z trhaných papierov, kde zámerne ostávali biele okraje,  ktoré v obrazovej skladbe kontúrovali postavy, stromy a vrstvenie terénu. Technicky dosť náročný proces, ale originálna finesa.  Pracovala s otlačkami, aby prírodné prvky –  lesný porast, skaly, zem -  dostali odlíšenie a plastickosť. Paletou farieb ešte umocnila dejovú schému literárnej predlohy  a aj napriek polstranového formátu ilustrácií vytvorila neobyčajne krásne a emotívne obrazy. Knižky, ktoré umelkyňa vytvorila technikou koláže svedčia o jej bohatej fantázii, kreativite, hravosti a o zmysle  pre obrazovú poetiku a popri kolážových programov iných ilustrátorov  (Viera Kraicova, Alojz Klimo, Běla Kolčáková) dala svojim dielam charakteristický znak a originalitu.  

 

Od sedemdesiatych rokoch sa pani Tarasová orientuje na kresbu, s ktorou už mala tvorivé skúsenosti pri ilustrovaní beletrie. V inštalácii sú ilustrácie ku knižke českej autorky Heleny Šmahelovej Dievčatko zo zámku (1972) vytvorené v kresbovej technike.   V obrazoch osvetľuje ilustrátorka škálu vzťahov, ktoré prežíva deväťročné dievčatko z Prahy, ktoré sa muselo presťahovať do malej obce, kde jej otec dostal reštaurátorskú prácu v miestnom zámku. Záhadné komnaty stáročnej stavby, nová škola,  kamarátstva a detské príbehy sú pútavým čítaním umocneným výtvarnou zložkou. Tarasova  parafrazuje literárnu predlohu, kreslí  voľné obrázky, v ktorých postavičky a predmety voľne prestupujú textom bez priestorového  vzťahu.  Jej kresliarsky rukopis je originálny: precízna  a jemná kontúra, miestami s výplňou jemného bodkovania akoby náznak plastickosti tvarov a čiastočná akvarelová výplň pastelovou paletou. Prebal a frontispice tvoria celostranové kompozície, ktorých motívom je poetická figurálna skladba.

Tretí výtvarný okruh ilustračnej tvorby pani Tarasovej má maliarsky rukopis. Jej ilustrácie k rozprávkam Boženy Trilecovej  „Skorocélia, princezna času“(1973), ku Grimmovým rozprávkam „Snežienka“(1975) a k írskym rozprávkam „ Spiaca krásavica“(1976),  majú dekoratívnu skladbu a žiarivú farebnosť.  Tento maliarsky princíp umožnil ilustrátorke rozvíjať jej príznačný  cit  pre  výzdobu a skrášľovanie.  Svedčia o tom záhlavné  a celostranové ilustrácie k veľkej rozprávkovej knižke   Ženích pre slečnu myšku (1981). Tieto rozprávky z Orientu sú o zvieratách v džungli a ľuďoch chudobných a bohatých. Ich príbehy sú maľované  ako celostranové obrazy s kompozíciou jemných  tvarov  a s ornamentálnou kresbou štylizovanej vegetácie. Jemná linka je použitá aj na vnútornú výzdobu bytostí a predmetov. Umelkyňa skutočne bohato využíva kvalitu farieb  v širokej palete sýtych i jemných,  ale predovšetkým čistých tónov.  Jej jemné dekoratívne prvky a ornamentálne linky obohacujú obraz tvaroslovím voľnej prírody.

 

V roku 1988 ilustrovala knižku  pre deti Ďalej to bolo takto, v ktorej malý chlapec a koník prežili veselé a poučné príbehy s rozprávajúcimi zvieratkami. Tento vymyslený dej a literárny štýl ruskej autorky Iriny Tokmakovovej  sa líši od iných príbehových knižiek, ale dieťa rozvíja a vedie k fantázii.  Pani Tarasová  sa v ilustráciách viaže na fabulu a pre knižných hrdinov  vytvorila pozitívnu typológiu .  V obrazoch je rozjasnený kolorit , v priestore sa prelínajú linky a plochy,  štylizácia je harmonická a pomáha procesu vnímania týchto nezvyčajných príhod.

 

Akademická maliarka Irena Tarasová vytvorila pre deti jedinečné ilustrátorské dielo v širokej škále literárnych žánrov . Svoj výraz citlivo vyrovnávala s určujúcimi znakmi detskej vnímavosti, na základe ktorej budovala stavbu ilustrácie, škálu jej prostriedkov a farebnosť. Povaha jej talentu  je určovaná dvomi vlastnosťami: fantáziou a poetickosťou.

 

A na záver moja skúsenosť: Kolážové ilustrácie pani Tarasovej si musíte nekonečne dlho pozerať.

 

Gita Kordošová,
Historička umenia, kurátorka, v r. 1974-1994 pôsobila v SNG

Január 2019