„... bol neuveriteľne dôkladný. Niekedy som mala pocit, že ilustruje nerád.
Toľkokrát to prerábal, kým bol spokojný. Čo vlastne nebol nikdy.“
(Lucia Lebišová, dcéra)
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odbor grafika a knižná ilustrácia u prof. Vincenta Hložníka. Ilustroval takmer 40 kníh, jeho tvorba bola pravidelne v 60. – 80. rokoch oceňovaná na súťažiach Československé najkrajšie knihy. Pedagogicky pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení. V roku 1984 získal za svoje dielo Cenu Ľudovíta Fullu za ilustračnú tvorbu.
Keď sa pozriete na jeho diela, vidíte ako sa „vplyv“ ľudového, naivného umenia mení na „svojbytný štýl“. Netradične používal na ilustrovanie prácne grafické techniky – drevorez a drevoryt – a tieto následne koloroval. V tvorbe ich dopĺňjú robustné, ostro farebné ilustrácie v detských knihách, v leporelách, ktoré zvádzajú k odkresľovaniu cez pauzák (aj to je metóda ako si ich čitateľ na dlhé roky zapamätá).
Prípad „Tubercilín“ (R. Moric - I. Vaňo, Mladé letá 1957)
Námestie svätej Alžbety (R. Jašík, Mladé letá 1958)
Škovránčia pieseň (P. Štefánik, Mladé letá 1958)
Poviedky z jedného i druhého vrecka (K. Čapek, Mladé letá 1958)
Svätý Duch (J. Kalinčiak, Mladé letá 1959)
Cesta ide ďalej (A. J. Bruštejn, Mladé letá 1959)
Slnečný kúpeľ a iné poviedky (J. Jesenský, Mladé letá 1960)
Na svitaní (A. J. Bruštejn, Mladé letá 1960)
A zasa preskakujem cez kaluže (A. Marshall, Mladé letá 1960)
Poštárik (H. Križanová-Brindzová, Mladé letá 1961)
Reštavrácia (J. Kalinčiak, Mladé letá 1961)
Hop, čižmičky, sto míľ (Mladé letá 1962)
Rozprávky (A. S. Puškin, Mladé letá 1962)
Dúhová brána (A. J. Bruštejn, Mladé letá 1963)
Havran a líška (Mladé letá 1964)
Bájky (J. de La Fontaine, Mladé letá 1965)
Zlatá jabloň a deväť pávov (V. S. Karadžić, Mladé letá 1965)
Morský vlk (J. London, Smena 1965)
Gulliverove cesty (J. Swift, Mladé letá 1967)
Červená Čiapočka (M. Rázusová-Martáková, Mladé letá 1969)
Dievčina s medenými vlasmi (Mladé letá 1969)
Štastenko (Mladé letá 1970)
Príhody tigríka Prúžika a leopardíkaŠkvrnku (B. Lenčová, Mladé letá 1972)
O Haríkovi a Billovi, dvoch kamarátoch (R. Moric, Mladé letá 1973)
O psovi, ktorý mal chlapca (K. Jarunková, Mladé letá 1974)
Maškarný ples a iné poviedky (J. Jesenský, Mladé letá 1975)
Záležitosť mužov (J. London, Mladé letá 1975)
O Tomášovi, ktorý sa nebál tmy (K. Jarunková, Mladé letá 1978)
Kazko Vlasko (A. Ferko, Mladé letá 1978)
Kazko Vlasko a kráľ Času (A. Ferko, Mladé letá 1982)
Jantáre starej mamy (A. Anisimová, Mladé letá 1983)
O múdrom kohútikovi (V. Šikula, Mladé letá 1984)
Kráľovič Marko (Mladé letá 1990)
Zdroj: http://lib.bibiana.sk/author.php?id=00000004434
„... ty vášně pod povrchem“
Chechtáte sa. Doslova. Prechádzate sa po galérii (alebo po knižke) od ilustrácie k ilustrácii, pozeráte sa a je vám jednoducho dobre, vibruje vám bránica, kútiky sa samé od seba naťahujú do úsmevu. Je vám smiešne. Je vám teplo. To – ten pocit – vo vás vyvolávajú tie oblé, dojemne nemotorné, farebné postavičky ľudí a zvierat na obrázkoch pre malé deti. A potom prejdete pár krokov (alebo pár stránok) a všetko je úplne inak. Listujete a cítite koncentrovanú silu, akou boli robené ťahy – jedno či štetcom, alebo rydlom. Pozeráte sa na obrazy veľkých, vášnivých príbehov v knižkách pre dospelých a cítite sa, hm, podobne ako ich hrdinovia. Raz vznešene. Hrdo. Dychtivo. Alebo úplne na dne. Beznádejne. A potom zas akoby ste sa nadýchli a znova nabrali silu.
Hej.
Ján Lebiš je nielen (autor) chameleón, ktorý takmer v každej knihe zmení farbu, techniku, či formu až do takej miery, že ho nemusíte spoznať. Nezaujímajú ho tvrdé vstupy, nepýta sa, pre koho tvorí a či to nebude pre deti zložité a pre dospelých príliš triviálne.
Aký je príbeh, taká je ilustrácia.
Prispôsobuje sa jeho atmosfére nielen štylizáciou (čo – kde – akým smerom do obrázku vložiť), ale aj technikou. V ľahkých príbehoch, v rozprávkach, v humorných anekdotách, volí tie jemné, najčastejšie gvaš, vaječnú temperu, akvarel, v tých dramatických ide silou – rydlom do lina, či do dreva, alebo na Mässerovej doske. Tam, kde mu to text dovolí, vloží ponášku na ľudové či staré umenie: ornament v chronicky známom tvare, napríklad kúsokz kroja, ponášku na výšivku, remeselné reálie, typickú zbraň, ktorú keď čitateľ zazrie, povie si: „toto poznám, toto som už niekde videl“.
A pritom ilustrátor príbeh nepodlezie: ostáva „sám sebou“. Výrazný, v množstve iných, jedno či v tej rozosmiatej polohe, alebo v tej pochmúrnej. Každý obrázok má do detailov premyslený až geometricky presný koncept. Malá plocha časti stránky knihy, na ktorú ho musí zmestiť, ho paradoxne, neobmedzuje, len núti zahustiť ju tak, aby sa nič z príbehov nestratilo. Často vytvára akýsi kráter z figurálnych kompozícii, kde sa dej točí vo víre. Nenecháva v ňom voľné miesto, jeho postavy nepotrebujú nádych, stačí im oddeliť sa od textu silnou kontúrou, plnými plochami.
Mal šancu ilustrovať dobré diela: Boccaccia, Villona, Dostojevského, Londona, Swiffta. A rovnako šancu patriť k dobrej generácii ilustrátorov, ktorí svoju tvorbu brali veľmi vážne – Teodor Schnitzer, Mirko Hanák, Albín Brunovský a ďalších: keď začínali, zbavovali sa pocitu strachu z vojny a (nielen materiálnej) biedy 50-tych rokov a vážili si masívnu produkciu vydavateľstiev, možnosť realizovať sa, byť súčasťou dobrých diel, aj zdanlivú slobodu v rokoch 60-tych a ten étos, tú zvláštnu silu v napätí niesli, napriek zmenám v spoločnosti, stále ďalej.
Hej.
Na ilustrátorskej tvorbe Jána Lebiša je niečo dráždivé, živelné, doslova telesné, vášnivé, niečo čo čitateľa nenechá len tak skĺznuť pohľadom po stránke knihy, ale donúti ho zastaviť sa, replikovať v pocite už prečítané. A práve tou dravosťou, intenzitou gesta presahuje štandard, stáva sa výnimočným.
Aká je ilustrácia príbehu, taká je stopa v čitateľovej pamäti. Tak sa len pozerajte...
Ida Želinská – TOTO! je galéria
Ján Lebiš – ... pro děcka to musí bejt sranda
(predslov k výstave, TOTO! je galéria, 16. 2. – 28. 4. 2017)