„Jasné, ten žltý šlabikár!“
študoval, tak ako mnohí z jeho generácie, na oddelení kreslenia a maľovania pri Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave v ateliéroch Jána Mudrocha, Gustáva Mallého, Dezidera Millyho a Maximiliána Schurmanna. Najskôr sa stal pedagógom, učil kreslenie na gymnáziu vo Svätom Jure aj v Bratislave. Ale už v 50. rokoch sa stal umelcom na voľnej nohe. Popri knihách ilustroval aj učebnice: okrem Šlabikára (1965) i čítanky pre 2. aj 5. postupný ročník národných škôl (1949, 1950) a pre 4. ročník základných škôl (1968) či Pomocnú knihu ruského jazyka pre III. triedu stredných škôl (1949) aj Počtovnicu pre 2. ročník osobitných škôl (1968). Jeho kresby a maľby poznáme z kníh O kohútikovi a sliepočke (1954) či Stračia nôžka Eleny Čepčekovej (1955), Zrkadielko Márie Haštovej (1958), aj z diel spadajúcich do tzv. sorely – Žeriavniček Jána Bodeneka (1960) a Odkiaľ sa vzal chlebík (1959). Ilustroval však aj klasiku slovenskej a zahraničnej literatúry, napríklad Dom v stráni Martina Kukučína (1961).
Žofka (R. Moric, Tatran 1948)
Domček pri rieke (N. Čukovskij, Štátne nakladateľstvo 1949)
Belie sa plachta osamelá (V. Katajev, Štátne nakladateľstvo 1949)
Bosí hrdinovia (B. Mačingová, Štátne nakladateľstvo 1949)
Ruský jazyk – pomocná kniha ruského jazyka pre III. triedu stredných škôl (F. Malíř, Štátne nakladateľstvo 1949)
Zábavky pre najmenších (R. Brtáň, Štátne nakladateľstvo 1949)
Čítanka pre 2. postupný ročník národných škôl (M. Šteinhíbel, Štátne nakladateľstvo 1949)
Štvornohí priatelia (V. Čaplina, Smena 1950)
Pieseň o veľkom priateľstve (M. Lajčiak, Smena 1950)
Ďaleko je do Sajgatky? (A. Perfiljeva, Pravda 1950)
Čítanka pre 5. postupný ročník národných škôl (Čítanková komisia pri Štát. pedag. ústave v Bratislave, Štátne nakladateľstvo 1950)
Rovestníci Teddy Nice, Ryšavý ďateľ, Kaj-su (G. Komarovskij, Smena 1951)
Explózia (R. Moric, Mladé letá 1951, 1984)
Mister Twister (S. J. Maršak, Smena 1951)
Na pomoc technickým záujmovým krúžkom (T. Drozd, Smena 1954)
O kohútikovi a sliepočke – slovenská rozprávka (SNDK 1954, 1958)
Stračia nôžka (E. Čepčeková, SNDK 1955, 1958)
Čo som si vyslúžil (SNDK 1956, 1958)
Za smidkou chleba (M. Šteinhíbel, Mladé letá 1957, 1971)
Zrkadielko (M. Haštová, Mladé letá 1958)
Odkiaľ sa vzal chlebík (Mladé letá 1959)
Žeriavniček (J. Bodenek, Mladé letá 1960)
Deviata (V. Turenská, Mladé letá 1960)
Kamarát a iné poviedky o súčasných deťoch (Mladé letá 1961)
Tomka a iné poviedky (J. Domasta, Mladé letá 1961)
Dom v stráni (M. Kukučín, SVKL 1961)
Bosý generál (H. Zelinová, Stredoslovenské vydavateľstvo 1962)
Príbehy figliara kančila (G. Altmann, SVKL 1962)
Čítanka pre 4. ročník základnej deväťročnej školy (E Klocová, SPN 1962, 1968, 1970, 1971, 1973, 1975, 1977)
Polienko (M. Virsíková, Mladé letá 1962)
Piata družina – poviedky zo života dnešnej mládeže (J. Poliak, Mladé letá 1962)
Zrkadielko (M. Haštová, Mladé letá 1963)
Explózia (R. Moric; Mladé letá 1963, 1974)
Šlabikár pre 1. ročník základnej deväťročnej školy (J. Brťka a kolektív, SPN 1965, 1968, 1969, 1970, 1972, 1973, 1975, 1977, 1978, 1979, 1980, 1981, 1990)
Ako sa kalila oceľ (N. A. Ostrovskij, Smela 1967)
Počtovnica pre 2. ročník osobitných škôl (K. Čajaková, SPN 1968, 1977)
O kaštieli v šírom poli (A. Habovštiak, Mladé letá 1968, 1976, 1982)
Neprebudený (M. Kukučín, Tatran 1968)
Čierny vlas (Východoslovenské vydavateľstvo 1969)
Proroctvo kráľa Mateja – povesti z Oravy (A. Habovštiak, Stredoslovenské vydavateľstvo 1970)
Chlapec odpovedá z dejepisu (Mladé letá 1970)
Za smidkou chleba (M. Šteinhíbel, Mladé letá 1971, 1981)
Skalný hrad na Kriváni (M. A. Huska, Mladé letá 1972)
Kráľ a múdry sedliak (A. Habovštiak, Príroda 1972, 1979)
Robin Hood (E. Chmelová, Mladé letá 1973, 1974)
O siedmich kráľovičoch (B. Balász, Mladé letá 1974)
Lampášik (A. Barto, Mladé letá 1974)
U nás v Kocúrkove (O. Preussler, Mladé letá 1974)
Slnečné deti (M. Bieblová, Mladé letá 1975)
Haló, hľadá sa braček (E. Gašparová, Mladé letá 1975)
Krása nevídaná (M. Ďuríčková, Mladé letá 1977, 1979, 1983)
Čítanka pre 1. ročník základnej školy (M. Jaremnbáková, SPN 1977, 1978, 1979, 1982, 1983)
Múdra Katarína (Mladé letá 1981, 1982)
Čítanka pre 1. ročník základnej školy (S. Benková, SPN 1984)
Šlabikár pre 1. ročník základnej školy (J. Brťka a kolektív, SPN 1984)
Zlaté klasy zeme (P. O. Hviezdoslav, Mladé letá 1985, 1990)
Zdroj: http://lib.bibiana.sk/author.php?id=00000003904
Ferdinand Hložník
Ujovi vezú pásovú pílu
„Jasné, ten žltý šlabikár!“ Tak reagovali takmer všetci, ktorým sme povedali, že pripravujeme výstavu Ferdinanda Hložníka. Veď kto by sa naň nepamätal? Tzv. „Husákove deti“, plus-mínus päťdesiatnici, ho poznajú. Nečudo. Našli ho na lavici hneď v prvý deň, keď prišli do školy. Všetci. Iné šlabikáre vtedy, v období tzv. reálneho socializmu, neboli.
Hovoria o ňom ako o jednom zo symbolov, ktoré si pamätajú z „tých“ čias. Podobne ako o lampe Raketa, o edícii kníh STOPY alebo o nekonečnom skákaní cez gumu. Niektorí stále s nadšením; dokonca zisťujeme, že šlabikáre (opečiatkované včeličkami aj prasiatkami) ostali celé desaťročia v rodinných knižniciach. Iní sa na tie učebnice pozerajú (ako na všetko z tej doby) s trochou dešpektu. Vraj už vtedy, keď sa z nich učili, sa im zdali zastarané. To oblečenie, všetky tie veľké mašle na hlave, podkolienky, ale aj reálie, čo sú v nich nakreslené, skôr pripomínajú to, ako žila generácia predtým, skôr „päťdesiatky“ než „sedemdesiatky“ a už vôbec nie „osemdesiatky“, keď sa z nich museli učiť.
Nie je to ľahké – nájsť férový uhol pohľadu.
Lebo nech to urobíme akokoľvek, pri skúmaní diela, ktoré bolo obdobím, v ktorom vzniklo, doslova skolektivizované (a naozaj bolo), vždy návštevníkov výstavy, ale aj odborníkov a odborníčky rozdelíme. Osobné spomienky na dobu sa stanú periskopom, cez ktorý naň budú pozerať.
Pritom: ten šlabikár je kompaktná didaktická kreácia. Vlastne príbeh, cez ktorý prváčikovia, ktorí sa len začínajú učiť čítať, prechádzajú. Je vytvorený tak, aby sa hneď na začiatku identifikovali s niektorou z postáv, ktoré sa budú ďalej v knižke objavovať a všeličo zažívať. Také banality: budú čakať na autobus, pôjdu k starej mame na dedinu, budú sa učiť za stolom v kuchyni alebo tam spoločne s rodičmi jesť, budú sedieť v škole a počítať, písať na tabuľu... jednoducho to, čo naozaj robia. Niekde v podvedomí sa to usadí: „Veď tá v tej červenej sukni je ako ja!“
To pred Hložníkovým konceptom (dokonca ani po ňom) nebývalo samozrejmé. Ilustrácie šlabikárov vyzerali skôr ako ornamenty okolo textu, nie ako jeho rovnocenú súčasť.
Kunsthistorička Beáta Jablonská o tomto šlabikári hovorí: „Hložníkov šlabikár je výnimočný. Bol nekompromisný (v rámci zadania). Bolo to možno pre niektorých prvé a posledné stretnutie s princípmi výtvarného zobrazenia. S predobrazom štylizovanej reality. Predtým sme videli všade okolo kopec mizerných ,pseudorealizmov‘ a potom všetko možné à la Disney. Úžasné na tom bolo, že sme obrázky v šlabikári vnímali tak nejako prirodzene, boli našou súčasťou. Takže keď sme vošli do galérií, nepadli sme na zadok.“
Hej. O dielach, ktoré sa považujú za príliš späté s obdobím tzv. reálneho socializmu (a tento šlabikár vychádzal viac než štvrťstoročie), sa určitý čas mlčalo. Boli zasunuté v depozitároch – tých fyzických aj v pamäti. Akokoľvek legitímne dôvody na to boli, dnes (a vlastne už veľmi dlho) vieme, že vymazávanie, mlčanie a prehliadanie niektorých mien a niektorých diel v umeleckom diskurze (nech sa deje s hocijako dobrými úmyslami) ho ochudobňuje.
Naopak vír rôznych názorov, to nazeranie na diela nielen v umeleckých, ale aj v sociálnych a politických kontextoch, v ktorých vznikali, ich robí silnejšími.
My sme sa pozreli priamo: a zrazu nebolo o čom.
Videli sme autora, ako sústredene konštruuje (a nielen v učebniciach, ale aj v rozprávkových knižkách pre malé deti) príbehy tak, aby zachoval reálie, dáva si pozor, aby príliš neprekračoval hranice textov. Neposúva ich, nenaznačuje, čo za nimi vidí či cíti, čo si predstavuje, keď číta. Žiadne nahliadanie za roh, žiadne dopovedávanie. Starostlivo stráži realitu.
Ale nedajme sa pomýliť: jednoduchosť výrazu nie je ani „lajdáckym“ ani „slabým“ prejavom. Naopak, Ferdinand Hložník vo svojich ilustráciách stvoril zvláštny fenomén. Autora – sprievodcu. Trpezlivého, pokojného, až strohého, ktorý dieťa vedie cez príbehy, utvrdzuje ho v poznaní.
Šlabikár ostal v jeho tvorbe ako výrazný solitér.
Aj keď: mnohí ho nepovažujú za úplne štandardné knižné dielo. Iste – učebnice majú aj hrúbku, aj počet strán, aj tvrdosť koperdúl ako všetky knihy. Ale v skutočnosti sú vo vnútri rozdrobené do mnohých nesúvisiacich častí. Veď čo okrem prvého písmena spája „ucho“ a „uterák“? Sú plné banálnych, vôbec nie dobrodružných či vzrušujúcich textov, sú veľmi členité, nekompaktné. Celistvosť im dáva až ilustrácia, či skôr výtvarný a dizajnérsky koncept.
„Hložníkov šlabikár“ je premyslený. Všetko v ňom so všetkým súvisí: veľkosť písma, prepracované zalomenie strán v čistých líniách, až fullovsky geometrické.
Tým, ako je urobený, prednastavuje to, aby deti, ktoré sa z neho učia, v budúcnosti bavilo čítať. Približuje svet písmen, slov a viet tak, aby začal dávať zmysel. Aby mali pocit, že to, čo čítajú, je vlastne to, čo vidia okolo seba.
Šlabikár je štartér.
Keby nebol zaujímavý, nezanechal by stopu v pamäti. Jednoduchý test: keď sa spýtame, ktoré iné učebnice si pamätáte tak ako tento šlabikár, na čo prídeme? Jasné. Len málokto z nás si spomenie na druhácku prvouku alebo piatacky dejepis.
Tomuto šlabikáru ublížilo to, že prežil svoju dobu. V šesťdesiatych, aj začiatkom sedemdesiatych rokoch bol presný. No ako sa blížili osemdesiate, zastarával.
Otázkou ostáva, koľko z toho, čo mu dnes vyčítame, mohol autor ovplyvniť. Opäť nám pomôžu malé osobné dejiny. Juraj Hložník spomína: „Otec sám hovorieval: ,Ja neviem, prečo to stále vydávajú.‘ Ale ja si myslím, že tie komisie – veď viete, vtedy sa všetko schvaľovalo - proste zvolili najjddnoduchšiu cestu. Toto máme, s novým bude robota, zasa bude treba niečo obhajovať, nerobme si problémy. Tak to bolo. Také... nehybné.“
Mimochodom, tú presnosť, akoby stopu remesla, nájdeme aj neskôr v spomienkach. Opäť hovorí Juraj Hložník: „Keď ilustroval, nerobil nič iné. A žiadne predlžovanie termínu, tie hry, že: ,ešte prerobím, dodám neskôr‘. Tvoril denne, celé hodiny. On si robil štúdie, nepracoval tak, že by to začal rovno mydliť. Zobral si papier, pero a kreslil a kopa rástla. A keď to dokončil, tak to bolo položené, zviazané v ateliéri aj mesiac pred odovzdaním. Otec bol v tomto poctivý.“
Vôbec: všetky ilustrácie Ferdinanda Hložníka sú poznateľné.
Takmer vždy ich lemuje čierna linka, tenká, občas vybodkovaná, ale výrazná, ktorá vytvára efekt, ako keby sme sa pozerali na vitráž, a oddeľuje od seba takmer „nemiešané“, čisté farebné plochy. Veľa žltej. Veľa belasej. Dokonca aj tam, kde tú deliaci čiaru priamo nepoužije, drží farby „od seba“ – buď ich necháva presvietiť papierom (bielou), alebo ich efektne prikladá k sebe ako puzzle.
Tak o jeho ilustračnom diele píše aj František Holešovský: „Konštruktívne riešenie obrazovej plochy prehodnocuje v ilustráciách do ornamentálnej podoby, kombinuje figurálny motív s geometrickými prvkami a dekoratívnymi tvarmi.“
Keď Ferdinand Hložník ilustruje, hovorí špecifickým jazykom. Často zámerne potláča perspektívne zobrazenie priestoru. Popredie, stred, pozadie nahrádza radom. Pracuje s folklórnymi motívmi, ale nepoužíva ich len ako "ozdôbky". Nájdeme ich nielen na oblečení či v zobrazení budov, alebo iných architektonických prvkov. Sú zašifrované ako odkazy v štruktúrach stromov, oblakov, kameňov.
Skúsme sa do tých kníh aj do toho šlabikára opäť raz, po rokoch, začítať.
Bez predsudkov.
My máme pocit, že to stojí za to.
Ida Želinská – TOTO! je galéria
Ferdinand Hložník – Ujovi vezú pásovú pílu
(predslov k výstave, TOTO! je galéria, 15. 2. 2022 – 21. 4. 2022)