Meisner Jan

Po ukončení štúdia sa vrátil do Bratislavy, kde sa ako umelec na voľnej nohe venoval prevažne knižnej a propagačnej grafike. Kreatívny autorský prístup a rešpekt k spoločenskej a úžitkovej funkcii sa prejavil najmä v grafickom spracovaní prvých knižných obálok a ilustráciách, plagátovej tvorbe, či návrhoch obalov gramoplatní. Vo vlastnom vizuálno-komunikačnom štýle dokázal Meisner veľmi zručne prepájať grafický prejav s výtvarnými princípmi maľby, fotografiou, ale i písmom a typografiou. Meisnerov výtvarný prejav je syntézou obrazu a písma, znaku a slova, farby a línie, ale aj satiry a múdrej vážnosti. Koexistencia prvkov v ploche plagátu, objekte knihy, či gramoplatne, spočíva v harmonickom dialógu a dekódovaní vizuálnej a významovej informácie, či psychológie videnia a videného. Tento prístup sa zrkadlí vo všetkých oblastiach autorovej tvorby – v tvorbe filmového plagátu (napr. Dušan Hanák: 322, 1969), ale aj výstavného a divadelného plagátu (Anton Cepka – Šperky, plagát výstavy v Slovenskej národnej galérii, 1978). Nemožno nespomenúť autorov prínos v oblasti knižných obálok a knižnej ilustrácie (napr. J. Bédier: Román o Tristanovi, 1977; A. France: Ostrov tučniakov; G. Durrel: Rózka je mi rodina oba 1985; M. Macourek: Arabela Rumburak, 1987), či dizajn obalov gramofónových platní (séria pre kultúrne podujatia Bratislavská lýra, Bratislavské hudobné slávnosti, Bratislava Jazz Days a il.). Syntéza textu a obrazu je charakteristická aj pre grafické riešenie odborných časopisov z obdobia začiatku 90. rokov (Pulsus, Diagnóza, Chirurgia), ako aj realizované i nerealizované návrhy korporátnych identít (ERIC – Evropské regionálne informační centrum, Univerzita Tomáše Bati v Zlíne, a i.). Prejav plný hry, vtipu a pôsobivej farebnosti je príznačný pre ilustrácie do detských a mládežníckych časopisov (Ohník, ABC Pionierov, Zornička, Slniečko, či Věda a technika mládeži), detské omaľovánky (Električka cililing, Mišo Sedmospáč od H. Suchej, Maľovaná príroda, Maľovaná abeceda a ďalšie), ale aj grotesknú, podnes neukončenú sériu autorských novoročeniek. V 80. rokoch začal Ján Meisner svoju dlhoročnú spoluprácu s bratislavským Štúdiom S. Pre tamojšiu pôdu a priestory štúdia vytvoril v blízkosti poézie, filozofie, no najmä divadla a hlavných protagonistov Milana Lasicu a Júliusa Satinského, vizuálnu identitu nielen u nás, ale aj za hranicami známej „firmy“ Štúdia S (logo, bulletiny, divadelné plagáty).

V roku 1996 sa Meisner presťahoval do Zlína, kde bol prvým dekanom Fakulty multimediálnej komunikácie Univerzity Tomáše Bati. Na škole vyučoval do roku 2016.

K ilustráciám sa vrátil pri spolupráci na tvorbe knihy Martina Regnera 99 povídek z české historie dávné i nedávné, 2019.

 

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Jan_Meisner

 

—

 

Jan Meisner: ZOO, leporelo, 1984

 

Grafický dizajnér a ilustrátor Jan Meisner (1939) je pôvodom Čech, ale vyrastal na Slovensku. Po ukončení jedenásťročenky robil prijímacie skúšky na Vysokú školu výtvarných umení do Bratislavy, no po opakovanom neúspechu sa rozhodol skúsiť to v Prahe na Vysokej škole umeleckopriemyselnej, kde aj napokon uspel. Po štúdiu v Prahe u profesora Antonína Strnadela (v rokoch 1961 – 1967) sa vrátil do Bratislavy, kde pôsobil na voľnej nohe do roku 1996. Potom sa s rodinou presťahoval do Zlína a začal vyučovať grafický software na katedre priemyselného dizajnu, ktorá bola súčasťou Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe. Počas svojho pôsobenia na tejto škole založil Katedru reklamy na Fakulte technologickej VUT Brno (neskorší Inštitút reklamnej tvorby), ktorá sa o rok po vzniku Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne v roku 2000 oficiálne akreditovala na Fakultu multimediálnej tvorby.

Už v čase vysokoškolských štúdií Meisner pravidelne ilustroval do detských časopisov Zornička, Věda a technika mládeži, Pionýr, ABC, neskôr aj do Včielky a Ohníka. V rámci semestrálnych prác často robil obálky kníh, v ktorých prejavil nielen kreatívny prístup, ale aj rešpektovanie úžitkovej roviny grafického návrhu. Toto zanietenie prirodzene gradovalo v začiatkoch jeho profesijnej praxe, kde sa úžitková grafika v podobe obálky knihy spojila s voľnou ilustráciou. Prvý úspech mala ním graficky upravená a ilustrovaná kniha od Jána Navrátila Cestovanie s orangutanom už v roku 1966. Postupne začal spolupracovať s vydavateľstvami Tatran, Pravda, Smena, Slovenský spisovateľ, Albatros a Hemisféry, kde navrhoval hlavne knižné obálky a kreslil ilustrácie. Za štyri desaťročia vytvoril Meisner viac ako 500 obálok rôznorodých knižných titulov pre deti i dospelých. Celých deväť rokov pracoval na knižnej edícii Čítanie študujúcej mládeže.

Od začiatku sedemdesiatych rokov Meisner spolupracoval s kultúrnymi inštitúciami, pre ktoré navrhoval plagáty k rôznym podujatiam. V roku 1974 začal dlhoročnú spoluprácu s hudobnou agentúrou Slovkoncert, ktorá sa naštartovala podujatím nultého ročníka Bratislavských jazzových dní. Meisner neskôr pripravoval plagáty aj pre Bratislavskú lýru a Bratislavské hudobné slávnosti. Významná je aj autorova spolupráca s hercami Milanom Lasicom a Júliusom Satinským (od roku 1982 do roku 1996), ktorej výsledkom bola nielen vizuálna identita Štúdia S, ale aj obaly ich gramoplatní. Pre Meisnerove grafické návrhy je typické spájanie nápadu s experimentom, v ktorom je ukrytý vtip či istá dávka humoru.

O chápaní sveta detského čitateľa svedčia autorove práce na detských omaľovánkach a komiksoch. Patrí sem aj práca na zvieracom leporele, ktorá trvala zhruba rok (1983) a bola pre Jana Meisnera novou skúsenosťou, pri ktorej navyše išiel do rizika, že pracuje zadarmo. O túto zákazku ho totiž nikto nepožiadal, ale vyšla z jeho vlastnej iniciatívy. Po zhotovení 24 ilustrácií ich ponúkal vydavateľstvám na Slovensku i v Čechách, no žiadne neprejavilo záujem. Zdalo sa, že jeho dielo zostane v zásuvke, no našťastie sa tak nestalo. Počas  sympózia plagátu v lotyšskom Dzintari v roku 1983, ktorého sa zúčastnil aj Jan Meisner, sa autor stretol s maďarskou účastníčkou Emmou Heinzelmannovou, ktorej sa posťažoval, že vytvoril leporelo, a že mu ho nechcú v Československu vydať. Ona mu potom následne dohodla stretnutie v Maďarsku vo vydavateľstve Móra Ferenc Ifjúsági Konyvkiadó Budapest, kde mu ho nakoniec aj vydali v roku 1984 v náklade 65 000 výtlačkov. Pre zaujímavosť – za honorár 100 000 forintov dostal autor bony, za ktoré si v tej dobe mohol dovoliť kúpiť v Tuzexe televízor Grundig, reťazovú pílu Stihl, šijací stroj Husquarna, rádio a magnetofón, ktoré sa v bežných obchodoch nedali zohnať. Rovnako aj nedostatkový bicykel Favorit československej výroby (ten mu, žiaľ, v priebehu roka niekto ukradol).

Napriek tomu, že knižka – leporelo nerozpráva priamo žiaden príbeh a je čisto ilustratívna, dáva šancu detskému ,,čitateľovi“ nájsť si v kresbách zvierat žijúcich v ZOO vlastné príhody. Autor vtipne poľudštil zvieratká, napríklad bobra zobrazil s udicou v jednej ruke a rybou v druhej, tú pritom hľadá plameniak v jazere. Alebo ako líška vystupuje s vejárom pri papuli, ku ktorej pristupuje vlk s vyplazeným jazykom. Pavián palicou zlomyseľne šteklí orangutana a opica si zanietene číta knihu Charlesa Darwina. Malý klokan z maminho vrecka ukazuje labkou dlhý nos. Po otočení leporela na druhej strane sedí opica medzi ťavími hrbmi, fajčí fajku a obdivuje sa v zrkadle. Papagáje si dlhú chvíľu krátia hraním kariet a usilovný medvedík čistotný perie na rumpli. Svojské podmienky na život má netopier, ktorý visí v chladničke. Malé sloníča šibalsky ťahá opicu za chvost a veľká slonica umýva vodou z chobota hrochovi papuľu. Svoj zvierací inštinkt nezaprie tiger pri pohľade na páva, ktorý nás víta na vstupnej bráne, ktorá predstavuje začiatok leporela.

Autorovi Janovi Meisnerovi vďačí Slovenské múzeum dizajnu za veľkorysý dar v podobe jeho širokého portfólia školských i profesijných prác, medzi ktorými sú nielen originálne maľby na leporelo, ale aj jeden exemplár jeho výtlačku.

 

Silvia Kružliaková
e-designum

 

Zdroj: https://scd.sk/clanky/jan-meisner-zoo-leporelo-1984/