Plocháňová Božena

„... kôli nej som chcela byť ilustrátorkou...“

(návštevníčka galérie)

 
životopis 

vyrástla v Prahe na Vinohradoch, študovala na Štátnej grafickej škole. Keď sa vydala za slovenského výtvarníka Antona Hajdučíka (mimochodom, dlho sa aj podpisovala Hajdučíková, alebo Plocháňová – Hajdučíková), odišla s ním do Bratislavy. Jej prvé zamestnanie však nebolo vo výtvarnom umení, ale krátko pracovala v Slovenskom národnom divadle, bola baletkou, elévkou. Od roku 1952 až do jeho zániku v 90. rokoch pôsobila v humoristickom časopise Roháč, pre ktorý vytvorila dnes už kultový seriál stripov Bill a Mary. Rovnako však ilustrovala pre detské časopisy Včielka, Zornička aj Slniečko. Vytvárala titulky a kreslené skeče pre Slovenskú televíziu.

 

Ilustrovala množstvo detských aj humoristických kníh, napríklad Ako Jožko Pletko poplietol si všetko (1955) – tá je vlastne považovaná za jej prvú knižku, Cirkus Hopsasa (1956), aj Bola raz jedna trieda (1956), Opice z našej police (1966), Osmijankove rozprávky (1973), Dobrodružstvá Samka Klamka (1974) od Kristy Bendovej, Hrdinský zápisník od Kláry Jarunkovej (1960), Danka a Janka (1961) od Márie Ďuríčkovej, O Štoplíkovi od Hany Ponickej (1961), Meduška (1970) od Eleny Čepčekovej a mnoho ďalších. Vytvorila aj diafilm Tréningy Edka Baletka na motívy príbehu Ernesta Petríka (1962) alebo solitér Veselá škola varenia od Žely Inoveckej (1965) a, samozrejme, množstvo učebníc – Slovenský jazyk pre IV. ročník (1979), Veľká dobrodružná vlastiveda (1979), Píšem azbukou (1980), Hravá geometria (1991), či Chemická čítanka (1991). No a, samozrejme, ilustrovala aj príbehy Astrid Lindgrenovej – Slávnosť u Pipi Dlhej Pančuchy (1985).

 
bibliografia 

VÝBER z tvorby:

 

Bola raz jedna trieda (K. Bendová, SNDK 1956)

Cibuľkove dobrodružstvá (G. Rodari, Mladé letá 1959)

Hrdinský zápisník (K. Jarunková, Mladé letá 1960)

Danka a Janka (M. Ďuríčková, Mladé letá 1961, SPN-Mladé letá 2010)

O Štoplíkovi (H. Ponická, Slovenský spisovateľ 1961, Osveta 1991, Tranoscius 1999, Forza Music 2013)

Opice z našej police (K. Bendová, Mladé letá 1966, Buvik 1993, v češtine Buvik 2011)

Osmijanko rozpráva... (K. Bendová, Mladé letá 1967, 1968, 1969, súborné vyd. Osmijankove rozprávky Mladé letá 1973)

Meduška (E. Čepčeková, Mladé letá 1970)

Štvornohé rozprávky (J. Pavlovič, Mladé letá 1975)

Alfonz Vrtinôžka (G. Holtz-Baumert, Východoslovenské vydavateľstvo 1983)

Slávnosť u Pipi Dlhej Pančuchy (A. Lindgrenová, Mladé letá 1985)

Jánošíček (Z. Zemaníková, Mladé letá 1986)

Osmijanko sa vracia (K. Bendová, Buvik 2010)

 

Zdroj: http://lib.bibiana.sk/author.php?id=00000004517

 

 
o autorovi 

Úplné poľudštenie opice

 

Keď sa povie „Božena Plocháňová“, tak si takmer každý (kto má nad tridsať) vybaví Opice z našej police. Ale aj Guľka Bombuľka. Osmijanka a Osmidunča. Stovky stripov o Billovi a Mary alebo o Meduške. To všetko kedysi nakreslila a vyfarbila. Tými jasnými, takmer nemiešanými farbami a poznateľným švihom čiernou linkou. No, švihom. Skôr suverénnym a dobre premysleným ťahom. S odvahou dieťaťa, ale aj s istotou zrelého pozorovateľa.

    Je to jednoducho tak.

    Božena Plocháňová tvorila nepretržite – od 50. po 90. roky 20. storočia a ešte aj kúsok potom – a držala sa pevne v žánri humoru a satiry. Kreslila pre deti aj pre dospelých. Tak nejako „každodenne“. Bola prítomná nielen v knižkách, ale s výtvarnými glosami vtedajšej súčasnosti aj na stránkach novín, časopisov, i na televíznej obrazovke. V našich predstavách zrástla s láskavým, zrozumiteľným a neurážajúcim vtipom.  

    Jej umenie nepotrebuje príliš veľký odborný výklad: veď je zrozumiteľné, čitateľné na prvý pohľad.

    Ale predsa. Keby sme sa naň pozerali čisto z hľadiska spôsobu, akým bolo vytvorené, nemohli by sme sa nezastaviť pri jeho dynamike.

    Je to naozaj rýchle kreslenie.

    Pozeráme sa na obrázky a vidíme, že boli vytvorené svižnými ťahmi, s vopred premyslenými kompozíciami – a nie jednoduchými. Božena Plocháňová prekladá, kombinuje, vytvára v ilustráciách vnútorné napätie. Hrá sa s tým, čo a kde rozmiestni. Udržiava čitateľa v pozornosti, núti ho spolupracovať, zostať „očami v obrázku“.

    Aj keď je čierna linka najvýraznejším znakom jej ilustrácii, nie je „drôtená“. Presne mení svoj duktus podľa toho, čo potrebuje zdôrazniť, čo predsunúť a čo naopak potlačiť v priestore obrázku.

    Vlastne by si s ňou vystačila. Ale rovnako autentická je jej farebnosť – kombinácia akvarelov s anilinkami vytvára pestrý lunapark farieb.

    Aj keď pracuje so skratkou, nikdy neopúšťa reálie, všíma si aj tie najmenšie detaily.

    Iste: je nám jasné, že mnohí kunsthistorici a kunsthistoričky by jej diela... hm, tak trochu potlačili dozadu. Považovali by ich skôr za „úžitkové“ než „umelecké“. Jednoduchosť, zrozumiteľnosť výrazu, balans na hrane lowbrow žánrov im v tom postoji nahráva. Ale to sa často stáva tým, čo sú sami sebou v úzkom priestore, ktorí si takpovediac dokážu „čupnúť“ k svojim čitateľom a pozerať sa na svet tak, aby mu rozumeli, aby im bol blízky.  

    Nemusieť dovysvetľovávať, čo chcela povedať. Ani prečo. „Čítaš, pozeráš a vidíš.“

    Také jednoduché.

    Ešteže neexistujú žiadne presné kritériá toho, ako má vyzerať „naozajstné umenie“, nie je určená hranica, kde sa začína a kde končí.

    Koniec koncov, tak to vidí aj kultúrna novinárka a glosátorka Helena Dvořáková, keď píše: „Hneď ich spoznávame – malé nosíky, okrúhle tváre, okrúhle očká, ženy prsnaté, muži často v pokrčenom saku… Hriešni a naivní ľudkovia. Sú to kresby ,pro domo‘, rozumieme im. Plocháňovej obrázky vyvolávajú mnohé úsmevné spomienky. Na situácie z reálneho života alebo na literárne príbehy.“

    Jej vtipné ilustrácie boli také intenzívne, že sa v nich čitateľky a čitatelia okamžite zobrazili. Spoznávali sa, boli si s kreslenými hrdinami blízki vizážou aj príbehmi: „všetci tam hráme“. Vo všetkých tých dobových baretkách, pruhovaných tričkách, podpätkoch aj károvaných košeliach. Jednoducho sa s nimi mohli stretnúť kedykoľvek na ulici, v obchode, v škole. Alebo aj doma v kuchyni či v obývačke.

    Tvorila veľa.

    To samozrejme prispelo k rozpoznateľnosti jej diel – jednoducho sa vykreslila.

    Zrazu – v šesťdesiatych, sedemdesiatych aj osemdesiatych rokoch – bola „všade“. Navyše, ako bola ľahko poznateľná, tak sa zvyšoval jej výtlak v spoločnosti. Bravúra, s akou svojhlavo vybudovala z banálnej požiadavky na satiru o Divokom západe (áno, hovoríme o komikse Bill a Mary), cez ktorú sme sa mali smiať Američanom, tie „malé dejiny“, je jednoducho výnimočná. Dokázala v nich skoncentrovať všetky momentky života v úzkom priestrore s túžbou žiť normálne. Odpočúvala v bežných rozhovoroch to „nažité“, ktoré potom vytváralo svojskú predstavu – potlačila nudné stránky a vytiahla dopredu vtip vyrastený z detailu.

    Jednoducho sa dostala do žánru.

    Dodržiavala pravidlá kvalitnej ilustrácie, ktoré ju udržali v stále tej istej vysokej kvalite. A v tom žánri, ktorý si vybrala, z nej začala vyžarovať spokojnosť.

    Až s časovým odstupom vidíme, ako veľmi sa jej pohľad naozaj blíži k realite prežívanej „v tých rokoch“, ale aj to, koľko síl ju stálo bez ústupkov fungovať v tzv. „sivej zóne“, v ktorej sa koncentrovala kvalita.   

    Keby sme mali tvorbu Boženy Plocháňovej zhrnúť do jednej vety, bola by to „obyčajná radosť z obyčajných vecí“.

 

Ida Želinská – TOTO! je galéria

 

Božena Plocháňová – Úplné poľudštenie opice

(predslov k výstave, TOTO! je galéria, 28. 4. – 14. 7. 2022)