„Zistil som, aké náročné je pre výtvarníka ,poznačeného‘
akademickým výtvarným výcvikom napodobniť
anatomické nepresnosti a nelogické perspektívy
gotických majstrov.“
Študoval na Katedre animovanej tvorby Vysokej školy múzických umení. Ilustrovať začal v r. 2001, od začiatku pred kvantitou preferuje výber kvalitného textu – jeho dielo zahŕňa zatiaľ 5 kníh. Získal viacero ocenení v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska a Cenu ministerstva kultúry. Rovnako ako ilustrácii sa venuje aj grafickému dizajnu, animovanej tvorbe a bábkovej scénografii a priestorovému riešeniu.
Má rukopis, ktorý sa ľahko rozpozná medzi ostatnými. Ovplyvnený štúdiom animácie a viacerými realizáciami, akoby obrázky v knihe rozpohybovával, akoby ich nechcel nechať zamrznuté, statické. Postavy sú plastické, dej sa v nich na seba vrství. Napriek tomu, že sú „plné“ farieb, bez bielych miest, nepôsobia „ťažko“, naopak – je to ich sýta sviežosť, ktorá vytvára napätie, emóciu.
Astík a Obík (K. Vulganová, Kristína Rybárová - Agentúra K 2001)
Analfabeta Negramotná (J. Uličiansky, Trio Publishing 2011)
Vianočné mystérium (J. Gaarder Artforum, 2012)
Kozliatka (M. Rázusová-Martáková – J. Blažková, Buvik 2013)
Ako šlo vajce na vandrovku (Mária Rázusová-Martáková, Buvik, 2015)
Zdroj: http://lib.bibiana.sk/author.php?id=00000002744
Čítate knižku, pozeráte sa na ilustrácie.
A zrazu... ste v divadle.
Naozaj.
Príbehy Vlada Krála sa odohrávajú (akoby) medzi kulisami.
Masívne farebné plochy sú naukladané za seba a medzi nimi sa pohybujú v svojskom systéme všetky tie zvieratá, ľudia aj veci, okolo ktorých sa točí dej. Každý jeden obrázok, každá figúra sa pokojne dajú rozložiť na detaily ako skladačka. Zdá sa vám, že by ste im poľahky mohli odmontovať ruky, uši, topánky a presúvať jedno cez druhé, meniť pózy.
Rozumiete tomu, na čo sa pozeráte.
Dokonca aj deti, ktoré ešte nevedia čítať (alebo tie, ktoré knižky veľmi neobľubujú) podľa obrázkov dokážu jednoduchým: „Aha, tu tento robí toto a táto ide tam“ uhádnuť dejovú líniu.
Dynamiku v tých ilustráciách nevytvárajú ani tak rýchle či intenzívne ťahy štetca ani štylizácia (tá je, naopak, pomalá, vláčna), ale farby. Plochy plné hrejivých alebo, naopak, chladných odtieňov, ťahaných od kraja po kraj. Prekladajú sa jedna cez druhú, kontúrujú hmotu, vytvárajú efekt obrazu v obraze. Všetko je o pár tónov intenzívnejšie než v skutočnosti.
Nejako to urobí – dotiahne vás dovnútra príbehu.
To vôbec nie je málo a ani to nie je jednoduché. Skloniť sa k dieťaťu, hovoriť „jeho“ jazykom, trafiť do spôsobu premýšľania a na základe toho naštylizovať, naskladať ten svet vo vnútri knihy.
Vie to.
K príbehom aj k tým, ktorí si ich čítajú, je... hm, ako to povedať? Jemný a úctivý. Neprekračuje ich hranice, nič k nim nepridáva, len ide po prvej signálnej fantázii, trpezlivo v rytme textu. Všetko v jeho knižkách je také pohodové. Dobre sa čítajú pod perinou, dobre sa do nich pozerá. Dobre sa o nich rozpráva.
Je vtipný, ale nepoužíva cynizmus, dvojzmysly ani útočnú iróniu. Skôr rozosmieva, než by sa vysmieval, láskavo glosuje.
Rád prehráva, patetizuje situácie, používa mohutnú gestikuláciu. To je pre ilustrátora vždy riskantná plocha, pri rozmachu nespadnúť do opisnosti, do prílišného didaktizmu. U Vladimíra Krála je však výsledok takéhoto balansu (zatiaľ) pozitívny – dokáže sa udržať nad vecou. Vlastne nad ilustráciou.
Necháva sa inšpirovať a vôbec neskrýva čím: v rozhovoroch hovorí o európskej stredovekej maľbe, neskôr o geometrii. Keď si jeho knižky rozložíme jednu po druhej na časovej osi, uvidíme, že má svoje obdobia – niekoľko rokov, niekoľko kníh za sebou –, v ktorých je vždy sám sebe podobný, poznateľný, a potom sa premení.
Dokonca mal doposiaľ šťastie na veľkorysých vydavateľov, ktorí rozumejú tomu, že deti potrebujú množstvo obrázkov a veľkých: aby im ostali v hlave roky, aby podľa nich identifikovali „kto je kto“ a „čo robí“. Tak koncipoval napríklad knižky Išlo vajce na vandrovku alebo Kozliatka.
Ida Želinská – TOTO! je galéria