Kraicová Viera

Vieru Kraicovú poznáme ako maliarku „s hviezdou v oku“. Maľba bola totiž pre ňu nástrojom jasnozrivosti, odhaľujúcim neraz udivujúce a netušené horizonty tvarov a farieb, výbuchy jej maliarskej a kresbovej energie. Jej umenie bolo blízke čistému chápaniu detskej tvorby či umeniu moderných primitívov, tzv. art brut – umeniu v surovom stave. Bol však medzi nimi rozdiel, a to nemalý: u Kraicovej hravosť, čistota srdca, bezprostredná a miestami očarujúco detská „nevinnosť oka“ síce vyvierali z jej ľudského naturelu, ale boli kontrolované umeleckým chcením, ktoré chýbalo prirodzeným i prírodným tvorcom. Podobnosť miestami pozoruhodná, no v modernom umení nie náhodná.... A práve toto chápanie tvorby sa prenieslo aj do inej oblasti jej umeleckej činnosti, ktorou bola ilustrácia.
Viera Kraicová – ilustrátorka je možno menej známa ako maliarka, ale to vôbec neuberá na význame a sile tejto sféry jej činnosti. Ilustrácii sa venovala, dá sa povedať, systematicky a dlhodobo, od polovice 50. rokov 20. storočia až do začiatku 80. rokov a jej najčastejším adresátom bol detský čitateľ. Hoci v tejto oblasti výtvarnej práce nebola špeciálne školená, nahradila to samoštúdiom i hľadaním vlastných spôsobov vyjadrenia. K ilustračným úlohám pristupovala veľmi poctivo a vypracovala si charakteristický a vskutku moderný rukopis súvisiaci nielen s obsahom, ale aj s určením knihy, Fedor Kriška hovoril v tomto kontexte o „prevteľovaní“. Jej ilustrátorská tvorba bola právom vysoko hodnotená.  V ilustráciách detskej knihy môžeme v kryštalickej podobe nájsť základné princípy jej tvorby, ale transformované cez špecifický filter žánru. Kraicovej ilustrácia nebola iba epickým, na pohľad jednoducho zrozumiteľným sprievodom literárneho textu. Aj keď rešpektovala zákonitosti ilustrácie určenej deťom a bol jej blízky ich pocitový svet (deti a ich hry vtedy často tvorili fabulačný rámec jej obrazov), jej ilustrácia bola svojím chápaním výtvarne autonómna. Buď ju stavala na sile farebného výrazu, alebo, naopak, volila údernú čiernobielu škálu doplnkovo dotváranú farebným akcentom. Lapidárne zjednodušenou tvarovou skratkou, dramatickou silou trochu primitivizujúcej, až detsky a zdanlivo neisto plynúcej, lyricky cítenej čiary, tým všetkým podnecovali a kultivovali čitateľovu predstavivosť Kraicovou ilustrované knižky. Súčasným cítením pretaveným do vtedy u nás novej techniky dokresľovanej a domaľovávanej koláže ilustrovala Němcovej Babičku (1965, vyšla v štyroch vydaniach, GMB), Sedmikrásku Márie Rázusovej-Martákovej (1966) aj Erbenovu Zlatovlásku (1968, GMB). Najčastejšie však kreslila a maľovala „vzdušným“ akvarelom, prípadne temperou a tušom. Ilustrovanie často ovplyvňovalo aj jej voľnú tvorbu a vice versa. V 60. rokoch jej k vrcholným výkonom na malej ploche dopomohlo ilustrovanie knihy Publia Ovídia Nasa Premeny (1969, SNG). Keďže obrazom rozprávala poetické príbehy antickej mytológie, jej prejav sa síce do istej miery sfiguratívnil, ale nestratil nič na svojej poetickej a maliarskej sile. Výrazovo svoj prejav postavila na farebne bohato rozohranej ploche a upresňujúcom detaile perokresby. K východnej – až „kozmickej“ – jednoduchosti dospela zas pri ilustrovaní výberu ľudových balád Išlo dievča po vodu (1969, GMB) a Čakanky Ľudmily Podjavorinskej (1972, SNG). O tom, ako svedomito pristupovala k ilustrátorským úlohám, svedčí aktuálny výstavný výber prezentovaný v Toto! je galéria – aj keď sa jej najlepšie ilustrácie dostali do štátnych a verejných zbierok, v jej pozostalosti ostalo veľa variantných a prípravných – výtvarne svojbytných – riešení.
Svojho času som napísala, že Kraicovej povestné „srdce“ tvorby, pomyselný stred jej umeleckého sveta, rozprávková trinásta komnata bola ukrytá v jej maliarskych miniatúrach, v malých skiciach tvorených pre radosť a potešenie. Po tom, ako som dôkladnejšie prenikla aj k jej ilustrátorskej práci, chcem poopraviť toto tvrdenie – jej skutočné, ľudské srdce bolo v ilustráciách, ktoré tvorila pre deti. Pochopíte to, keď si pozriete túto výstavu.

Katarína Bajcurová