Vďaka nemu sme mali pocit, že hrdinovia príbehu nie sú iní ako my. Ilustrátor Jozef Cesnak (6.2.1936 Bacúch – 6.11.2021 Bratislava)

6. 11. 2021 zomrel Jozef Cesnak.

Pamätáte sa?

 

To bol ten, čo dal tváre trom chlapcom – Jupiterovi Jonesovi, Petrovi Crenshawovi a Bobovi Andrewsovi z Rocky Beach, ktorí vo svojej skrýši zo starého obytného prívesu založili firmu a pod heslom „vypátrame všetko“ začali riešiť detektívne príbehy. Tie príbehy s názvom Alfred Hitchcock a traja pátrači sa stali doslova kultovými, vyšli v desaťtisícových nákladoch a čítala ich celá jedna generácia. Čierno-biele do detailov prepracované kresby tušom, tenučké línie, len na niektorých miestach minimalisticky zvýraznené hraničnými plochami. Akoby to boli momentky, bliknutie fotoaparátu. Vďaka nemu sme mali pocit, že hrdinovia príbehu nie sú iní ako my, či naši spolužiaci. Že aj my môžeme niekedy vbehnúť do podobného dobrodružstva, že aj nám sa ten úžasný svet môže prihodiť.

 

 

Bol absolventom oddelenia voľnej grafiky a knižnej ilustrácie Vysokej školy výtvarných umení – patril medzi študentov Vincenta Hložníka. Predtým študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu Ilustroval viac než poldruhastovky kníh, najmä pre deti a mládež, ale aj pre dospelých čitateľov.Postupne sa stal „špecialistom“ na povesti, báje a knihy s historickou tematikou. Bol držiteľom Ceny Víta Nejedlého aj Ceny Ľudovíta Fullu za ilustračnú tvorbu.

 

Okrem kultovej série  Alfred Hitchock a traja pátrači si ho určite vybavíte z kníh Betty MacDonald Vajce a ja, alebo z kníh, čo vyšli v edícii STOPY, napríklad Stroskotaci na Koralovom ostrove od Fredericka Marryata či zo Štyroch tankistov a psa od Jerzy Przymanovskeho ale aj z Chaty v Jazernej doline Jaroslava Foglara. No a netreba zabudnúť na jeho historizujúcu tvorbu v Slovenských povestiach Milana Ferka, Dávnych povestiach o slovenských hradoch Alojza Medňanského ale aj Dunajských a Bratislavských povestiach od Márie Ďuríčkovej alebo tých Záhoráckych od  Štefana Moravčíka.

 

 

Hovorili sme o ňom, že je skromným ilustrátorom – nie však nenápadným. Išiel si tichou silou postupného zdokonaľovania, vôbec nie v prúde. Možno niekde – v experimentálnych časoch prelomu 60. a 70. rokov – sa mohlo chvíľu zdať, že sa príliš drží realistického stvárnenia deja príbehov aj tradičných postupov – tvoril najmä ceruzkou, perom, hrudkou, či kriedou. Ale keď sa obzrieme dozadu, keď jeho veci uložíme na časovú os, uvidíme, že práve táto črta jeho tvorby, popisný až zemitý prejav, sa stala silným ťažiskom, okolo ktorej sa točil nezávislý koncept. „Ilustroval Jozef Cesnak“ sa stalo „značkou“, niečím, čo čitateľa už v kníhkupectve na prvú dobrú pritiahlo k tomu, aby vzial knihu do ruky a začať listovať. Tie ilustrácie ho viedli, uvidel, čo sa bude diať. Napriek ich veľkému počtu, čo vždy zvádza k opakovaniu, každá z nich ostávala náročnou, detailistickou kresbou. Iveta Gal Drzewieczka o nich hovorí, že: „Podobne ako staré perokresby a rytiny charakterizuje pevný grafický poriadok aj autovou metótou je starostlivé ukladanie čiar a sústredená hra s valérami šrafúr.“

 

O jeho tvorbe písali v behu rokov aj ďalší Gita Kordošová, Eva Trojanová aj Ondrej Sliacky. Práve on hovorí, že „štýl, ktorý vytvoril, aj napriek svojmu pôvodnému zámeru, nie je však doslovnou reprodukciou literárneho textu. Je to štýl svojský, kotviaci v kultúre rodného Bacúcha, v horehronských baladických vrchoch, v ich povestiach a rozprávkach.“

 

 

V jeho ilustráciách bolo niečo bezprostredné, úprimné. Niečo, čo urobí ten aha-efekt, vystavia most medzi tým, čo čítate a na čo sa pozeráte. Ale možno to povedal najpresnejšie chlapec, ktorý si u nás v galérii prezeral ilustrácie Jozefa Cesnaka a spýtal sa: „A ako to urobil, že sú tí chlapci na každom obrázku rovnakí aj keď stále robia niečo iné?“ No. Jednoducho to vedel. Dať všetky čiary tak, aby z nich vyšiel taký obrázok, že sa nám zdá, akoby to bolo „naozaj“.

 

Miloš Kopták, Mária Rojko a Ida Želinská z TOTO! je galéria