My si to pamätáme takto…
„… toto nikdy nedáte.
Vy dve totiž nemáte predstavu,
čo prevádzka takej galérie obnáša.
Z čoho to všetko chcete platiť?
Kde to budete robiť?
A vôbec – chcete vystavovať iba ilustráciu.
Na koľko výstav si myslíte, že to stačí?
Máte nejaký plán?“
Povedal Miloš v máji 2014.
V júli sme si prenajali priestor bývalej roletárne na rohu Moskovskej a Poľnej.
A v septembri 2014 otvorili prvú výstavu.
Veľmi sme túžili tú galériu mať.
Niežeby sme to už predtým neskúsili: v rokoch 2010 – 2011 sme rozbehli ASIL gallery v budove rozpadávajúceho sa Železničného staviteľstva na bratislavskej Štefánikovej ulici a vystavovali v nej mladých ilustrátorov: Tomáša Klepocha, Danielu Olejníkovú, Matúša Maťátka, Máriu Nerádovú a mnohých ďalších. Potom sa priestor začal rekonštruovať a priestory galérie nahradila vrátnica.
Ale vtedy, v roku 2014, sme viac než kedykoľvek predtým cítili, ako postupne opadá záujem verejných inštitúcií nielen o prezentáciu ilustrácie ako formy umenia, ale aj to, ako sa utlmuje jej výskum či archivácia. Zbierky prestali rásť, mizla z nich kontinuita. Diela sa začali doslova strácať: autori aj dedičia ich často predávali bez toho, aby vedeli komu, alebo ich znehodnotili zlým skladovaním – ilustrácie, ktoré si stovky detí odkresľovali cez pauzáky, ktoré sa ukladali v hlavách a v pocitoch, končili odložené v pivniciach, na povalách, v debnách či kufroch, pošliapané, zvlhnuté.
Dráždil nás ten kontrast medzi vysokým medzinárodným kreditom slovenskej ilustrácie a realitou situácie, v ktorej sa nachádzala (a stále nachádza).
Chceli sme ju vrátiť na pozície, ktoré jej historicky a kultúrne náležia. A urobiť to tak, aby sa na tie kľúčové diela nezabúdalo: ako topografiu – len nie v prírode, ale v knižnici – nájsť autora, povedať: „Ale toto je naozaj dobré!“, preskúmať kde všade, čo všetko, vydal a to najlepšie vystaviť.
A postupne sa nám to začalo dariť: výstavy priťahovali pozornosť nielen veľkých a malých návštevníkov. Začali sa u nás zastavovať aj výtvarníci, kunsthistorici, iní kurátori a áno, aj médiá. Čoraz viac galérií nás začalo žiadať o to, aby naše výstavy neostali v Bratislave, ale postupne sa posunuli do iných slovenských miest: do Banskej Štiavnice (kde od roku 2016 celoročne tvoríme v Galérii Jozefa Kollára projekt Kabinet ilustrácie), do Košíc – do Galérie Vojtecha Lōfflera, do Trenčína – do Galérie Miloša Alexandra Bazovského, do Ružomberka – do Galérie Ľudovíta Fullu, do Dolného Kubína – do Oravskej galérie, ale aj za hranice: do výstavného priestoru Villy Pellé v Prahe a Regionálního muzea v Mikulove. Jednoducho tam, kde pochopili, že ilustrácia ako výtvarný žáner prekračuje hranice, že dokáže zaujať a priviesť divákov do výstavných priestorov. Dokonca nás Rada galérií Slovenska ocenila v súťaži BIELA KOCKA 2017 II. miestom medzi nezávislými projektmi v oblasti galerijných činností – za výstavu Fenomén edície STOPY. Chápete? Okolo nás bolo všetko to „veľké“ umenie a medzi ním naši Indiáni, kovboji a lietajúce taniere...
Nestačí nám však ilustrácie len ukazovať.
Pre nás sú to skvosty: doslova poklady, bez akýchkoľvek fráz súčasť ume-leckého dedičstva slovenskej spoločnosti. Sme presvedčení, že je potrebné ho zachovať v čo najväčšom rozsahu a ďalej chrániť.
A tak sme začali z vlastných prostriedkov diela nakupovať a archivovať. Vznikla zbierka TOTO! je galéria, ktorá sa neustále rozrastá. Aktuálne je v nej vyše 250 diel od slovenských, českých a slovinských ilustrátorov, naprieč generáciami, štýlmi či žánrami.
Nie vždy je to také jednoduché, ako tu píšeme. Mohli by sme hovoriť aj o našich neúspechoch, pádoch, po ktorých sme mali pocit, že najlepšie by bolo zavesiť na dvere tabuľu ZATVORENÉ a niekde stratiť kľúče.
Ale (zatiaľ) si vždy, keď také chvíle prídu, spomenieme na to, čo raz po vernisáži povedala Maja:
„Teraz to nemôžeme zabaliť.
Toto je väčšie
než my.“
A okrem toho vidíme aj ďalej… na ďalšie a ďalšie výstavy ďalších a ďalších zaujímavých ilustrátorov.
Tak poďte aj ďalej s nami...
Miloš Kopták, Mária Rojko a Ida Želinská