Meisner Jan

Po ukončení štúdia sa vrátil do Bratislavy, kde sa ako umelec na voľnej nohe venoval prevažne knižnej a propagačnej grafike. Kreatívny autorský prístup a rešpekt k spoločenskej a úžitkovej funkcii sa prejavil najmä v grafickom spracovaní prvých knižných obálok a ilustráciách, plagátovej tvorbe, či návrhoch obalov gramoplatní. Vo vlastnom vizuálno-komunikačnom štýle dokázal Meisner veľmi zručne prepájať grafický prejav s výtvarnými princípmi maľby, fotografiou, ale i písmom a typografiou. Meisnerov výtvarný prejav je syntézou obrazu a písma, znaku a slova, farby a línie, ale aj satiry a múdrej vážnosti. Koexistencia prvkov v ploche plagátu, objekte knihy, či gramoplatne, spočíva v harmonickom dialógu a dekódovaní vizuálnej a významovej informácie, či psychológie videnia a videného. Tento prístup sa zrkadlí vo všetkých oblastiach autorovej tvorby – v tvorbe filmového plagátu (napr. Dušan Hanák: 322, 1969), ale aj výstavného a divadelného plagátu (Anton Cepka – Šperky, plagát výstavy v Slovenskej národnej galérii, 1978). Nemožno nespomenúť autorov prínos v oblasti knižných obálok a knižnej ilustrácie (napr. J. Bédier: Román o Tristanovi, 1977; A. France: Ostrov tučniakov; G. Durrel: Rózka je mi rodina oba 1985; M. Macourek: Arabela Rumburak, 1987), či dizajn obalov gramofónových platní (séria pre kultúrne podujatia Bratislavská lýra, Bratislavské hudobné slávnosti, Bratislava Jazz Days a il.). Syntéza textu a obrazu je charakteristická aj pre grafické riešenie odborných časopisov z obdobia začiatku 90. rokov (Pulsus, Diagnóza, Chirurgia), ako aj realizované i nerealizované návrhy korporátnych identít (ERIC – Evropské regionálne informační centrum, Univerzita Tomáše Bati v Zlíne, a i.). Prejav plný hry, vtipu a pôsobivej farebnosti je príznačný pre ilustrácie do detských a mládežníckych časopisov (Ohník, ABC Pionierov, Zornička, Slniečko, či Věda a technika mládeži), detské omaľovánky (Električka cililing, Mišo Sedmospáč od H. Suchej, Maľovaná príroda, Maľovaná abeceda a ďalšie), ale aj grotesknú, podnes neukončenú sériu autorských novoročeniek. V 80. rokoch začal Ján Meisner svoju dlhoročnú spoluprácu s bratislavským Štúdiom S. Pre tamojšiu pôdu a priestory štúdia vytvoril v blízkosti poézie, filozofie, no najmä divadla a hlavných protagonistov Milana Lasicu a Júliusa Satinského, vizuálnu identitu nielen u nás, ale aj za hranicami známej „firmy“ Štúdia S (logo, bulletiny, divadelné plagáty).

V roku 1996 sa Meisner presťahoval do Zlína, kde bol prvým dekanom Fakulty multimediálnej komunikácie Univerzity Tomáše Bati. Na škole vyučoval do roku 2016.

K ilustráciám sa vrátil pri spolupráci na tvorbe knihy Martina Regnera 99 povídek z české historie dávné i nedávné, 2019.

 

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Jan_Meisner

 

—

Šátrání v paměti

Bol (a mimochodom stále je) všade tam, kde sa niečo deje – rozložíte si jeho tvorbu na časovú os – všetky knižné obálky (napríklad pre edíciu Periskop, v ktorej celé 70-tky a 80-tky vychádzala literatúra faktu), návrhy na obaly LP platní (napríklad pre Lasicu a Satinského a ich Dialógy alebo Deň radosti), filmové a divadelné plagáty (napríklad pre 322 Dušana Hanáka), logá (aj pre Štúdio S), grafické riešenia layoutov odborných periodík (ak sa pamätáte na jeden z prvých časopisov o „počítačovej technike“ Mac&..., aj ten je jeho), autorské knihy pre deti, typografiu a písma, korporátne identity (pre Bratislavskú lýru alebo Bratislavské jazzové dni), dokonca bol aj pri riešení prvej volebnej kampane Verejnosti proti násiliu... Je ho jednoducho všade plno. A to, čo tvorí, sa vtláča do pamäti ako odraz doby, v ktorej dielo vzniklo, pripomína nám, o čom sa vtedy hovorilo, kam sme chodievali, čo nás fascinovalo... jednoducho, ako sa nám vtedy žilo.

    Také malé vizuálne dejiny v kocke.

    To inak nedokáže každý, ani každý druhý. Na to, aby ste takto „hoppovali“, musíte mať povahu – nastavené špongiové tykadlá, kade idete, tade zbierate inšpiráciu ako prach, váš svet sa nikdy nezatvorí, stále doň pribúdajú nové a nové inputy. To chce iný kus frajeriny, udržať si ten status: byť v popredí a pritom byť svoj.

    Mimochodom, Jan Meisner aj ilustroval.
    A ešte stále to robí.

    Dodnes vytvoril takmer päťsto knižných obálok, ilustroval skoro tridsať knižiek najmä pre deti, a potom aj omaľovanky, leporelá, atlasy – sú ich desiatky. Poznáte ich, máte ich určite v knižnici. Stačí siahnuť medzi edície Periskop, Čítanie študujúcej mládeže alebo Tvorba národov. Do kultovej Zelenej knižnice detektívok. Alebo sa pozrieť na rodokapsy v zošitových formátoch edície Dobrodružné romány. Prekliatych básnikov Paula Verlaina strieda Boccacciov Dekameron a ten zas knižný prehľad hokejových zápasov roka alebo Slávy dcéra Jána Kollára, či Amok Stefana Zweiga.

    Ako tvorí?

    Príde, vyhmatne kľúčový symbol, pritiahne čitateľa k téme, tam ho s ňou nechá... a ide ďalej. Žiadne okolky, žiadne inotaje, len rýchle posolstvá – má dar „vytvoriť produkt“. Dokonale zvláda remeslo. Lapá „vtedajšie súčasné“ trendy, často sa odvoláva na už vytvorené. Pozor, nieže by to plagizoval alebo deštruoval. Len pridáva každodennosti kontext – vedie taký tichý dialóg s čitateľom: „Pozri, toto je podobné ako tamto, čo si už čítal, čo si už videl“.
    
    Jeho kľúčovým slovom je „remeslo“.

    Hm, remeslo. Ale nie v zmysle „tradičného“, zaprášeného, pomalého. U neho je to inak. Je človek, ktorý „vie, kam buchnúť“. Nepoznáte to? Ten bradatý vtip, keď príde Kohn s pokazeným autom k Roubíčkovi do servisu. Roubíček otvorí kapotu, pozrie na spleť hadičiek a skrutiek a dvakrát udrie kladivom. Auto naštartuje. „Koľko som dlžný?“ pýta sa Kohn? „502 korún.“ „502 korún za dve buchnutia kladivom? Rozpíšte mi to!“ nahnevá sa. Roubíček vezme paragón a napíše: „Dve buchnutia kladivom – dve koruny, vedieť kam – 500.“

    Rovnako aj Jan Meisner svojou tvorbou takto presne cieli. Buchne do knihy a vznikne poznateľný tvar s dokonalými detailmi.

    Vie, čím zaujať (a to je naozaj kumšt). Vie, čo práve letí. Prispôsobuje sa predpripraveným maticiam, dokáže ich dynamicky skladať a vytvoriť líniu, kde tituly na seba nadväzujú podľa vnútornej logiky, akéhosi vzorca, ktorý zjednotí ich rozdielne obsahy.

    Veď sa len pozrite na to, ako vytváral jednotlivé edície.

    V Zelenej knižnici vlastne nerobil nič iné, len opakoval na čiernom pozadí žltý motív tváre – tak intenzívne, až zrazu čitatelia a čitateľky vedia, že vo vnútri knihy ich čaká temný ponor do sveta konštrukcií Perryho Masona. V tak trochu nenávidenej edícii Čítanie študujúcej mládeže, v tej nude z povinného čítania, zas opakoval vtipné aj menej vtipné momentky, jednoduchou, takmer „omaľovankovou“ ilustráciou. Vôbec sa nesnažil pridať k textom niečo navyše – nezavádza čitateľov, že v ruke držia niečo „výnimočné“. Koniec koncov, po rokoch o tom aj sám hovorí: „Niekedy to bol doslova des. Boli tam aj slovenskí klasici, po ktorých by ani pes neštekol, pokiaľ by neboli klasici. Pedagógovia si mysleli, že si to žiada národ. Väčšinou to boli fakt strašné veci, ktoré som všetky musel prečítať. (SME, 10. 8. 2019) Ale keď sa na tie obálky pozrieme dnes, je to remeselne naozaj dobrá práca. Výrazné typo, poznateľné motívy. Niet im čo vytknúť. Úplne sa odviazal v edícii Tvorba národov, ale aj Periskop, ktoré v socialistickej šedi ponúkali aspoň fiktívne cesty za kvalitnou literatúrou 20. storočia alebo populárno-náučnými knihami o objavoch a cestách. Pre ne tvoril ľahučko, bez kŕču, bez množstva šifrovaných podtextov, ako bolo v tej dobe zvykom, jeho odkazy aj vtipy sú odzbrojujúco priamočiare. A keď si s autorom – napríklad v Ostrove tučniakov Anatola Francea z roku 1975 alebo v Celej Frusaglii Fabia Tombariho z roku 1976  - „sadol“ v temperamente či otvorenosti, vzniklo výnimočné dielo. V oboch knihách akoby cez periskop nazeral na rôznych ľudí, do ich súkromia a ironicky ho komentoval.

    Netvoril však len „obrázkové obálky“. Samostatnou kapitolou sú tie, na ktorých je len typo. Becket alebo božia česť od Jeana Anouilha či Neapolská choroba od Karla Steigerwalda vytvárajú samotným písmom vizuál, ktorý nepotrebuje barličku ilustrácie – práve tou jednoduchosťou sa odlíši na pulte kníhkupectva.
 

Je zaujímavé počúvať či čítať jeho spomienky aj komentáre, keď hovorí o tvorivých procesoch, dodáva tým do oral history slovenského grafického dizajnu „stopu“ (opäť to slovo) nielen o tom, aké je to dielo, ale aj ako a za akých podmienok vznikalo.

    Napríklad, keď hovorí o tvorbe obálok: „Knihy téměř všech slovenských vydavatelství měly na obálce chmurný černobílý linoryt, většinou od žáků Vincenta Hložníka, a pod obrázkem vysázen titul. To dodělali v tiskárně. Myslím, že jsme byli se Zolim Salamonem, mým spolužákem z gymplu, první, kteří začali dodávat návrhy komplexně. To znamená včetně písma. To nás stálo nemalé úsilí. V tiskárnách měli omezený počet fontů, které byly pro naše výtvarné účely nevhodné. Sháněli jsme tedy zahraniční vzorníky. Byla doba Letrasetu a Meca normy. Když jsem objevil ve vzorníku písmo, které chci použít, vyfotil jsem ho. Zvětšovák fotografií se dá, pokud obrátíte zdroj světla, použít jako fotoaparát. Fotil jsem na planfilm značky ORWO. Pak následoval obvyklý proces, vývojka, voda, ustalovač, voda. Po usušení negativu jsem nakopíroval písmo na papír zvaný dokument, myslím že také z DDR. Pokud bylo v titulu více stejných písmenek, musel jsem nakopírovat příslušný počet abeced. Ze suchého papíru jsem pak vystřihoval jednotlivá písmenka a pomocí lepidla Syndetikon z nich na další papír sestavoval slova. Výsledný produkt jsem znovu zvětšovákem vyfotil a nakopíroval na dokument papír v žádané velikosti. Konečná velikost se lepila na návrh. Většinou byl ve dvou verzích. Jedna jako předloha pro tiskárnu, ta pak z předloh dělala štočky, a druhá verze, na které byla barevná představa. Vím, že uživatelé počítačů nechápou, ale taková to byla doba. Pokud jsem chtěl použít barevný diapozitiv, nakreslil jsem ho barevnými tužkami či vodovkami na návrh, aby v tiskárně v reprodukci věděli, jak ho mají zvětšit či maskovat.“

 

Výpočet knižnej tvorby Jana Meisnera by nebol kompletný, keby sme obišli desiatky časopisov: Ohník, Zornička, Slniečko, Včielka, aj ABC pionierov s jeho „bodkami“ – jednoduchými čitateľnými ilustráciami, najčastejšie orámovanými čiernou linkou, anatomicky presných, ale zjednodušených tak, aby ich detský čitateľ či čitateľka ľahko „nahodili“ v mierke 1:1 na prieklepový papier alebo len tak odpozerali a sami tvorili podľa nich niečo podobné.

    Alebo desiatky jednoduchých omaľovaniek a niekoľko autorských knižiek – z nich možno najintenzívnejší, smiešny pohľad na zvieratá, ktoré žijú v ohradách, rôzne sa škeria, dávajú do rôznych polôh, maľovaný jasnými farbami na 12 veľkých doskách s názvom ZOO, ktorá vyšla v Maďarsku v roku 1984. Zvieracie knižky mu vlastne tak nejako „prischli“: už v roku 1966 ilustroval farebne a jednoducho Cestovanie s orangutanom Jána Navrátila. Alebo čierno-bielu, takmer komiksovú záležitosť Leško a nielen on, lebo tŕnistá je cesta k sláve Joanny Chmielewskej z roku 1976. Tak ako takmer všetci z jeho generácie tvoril aj formou Masserovej dosky (škrabanie do čierneho podkladu) v indiánskych rozprávkach od Eleny Chmelovej a Mariany Oravcovej z roku 1977 na jedinečný podklad fotopapiera.

 

Jan Meisner je úkaz.
    Tvrdohlavý, pracovitý, inšpiratívny. Ešte stále tvorí, aj keď už takmer výhradne na počítači.

    Jeho diela sú – tak, ako som už napísala vyššie – také malé vizuálne dejiny v kocke. Veľa z toho, čo v nich uvidíte, si budete pamätať, niečo len v momentkách, niečo úplne.

    Lebo úlomky z nich ste videli všade.  
Stojí to za to – prísť do TOTO! je galéria - a pozerať sa.

 

Ida Želinská – TOTO! je galéria

 

Jan Meisner – Šátrání v paměti

(predslov k výstave, TOTO! je galéria, 14. 2. 2024 – 25. 4. 2024)
*
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

 

—

 

ZOO
(leporelo, 1984)

 

Grafický dizajnér a ilustrátor Jan Meisner (1939) je pôvodom Čech, ale vyrastal na Slovensku. Po ukončení jedenásťročenky robil prijímacie skúšky na Vysokú školu výtvarných umení do Bratislavy, no po opakovanom neúspechu sa rozhodol skúsiť to v Prahe na Vysokej škole umeleckopriemyselnej, kde aj napokon uspel. Po štúdiu v Prahe u profesora Antonína Strnadela (v rokoch 1961 – 1967) sa vrátil do Bratislavy, kde pôsobil na voľnej nohe do roku 1996. Potom sa s rodinou presťahoval do Zlína a začal vyučovať grafický software na katedre priemyselného dizajnu, ktorá bola súčasťou Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe. Počas svojho pôsobenia na tejto škole založil Katedru reklamy na Fakulte technologickej VUT Brno (neskorší Inštitút reklamnej tvorby), ktorá sa o rok po vzniku Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne v roku 2000 oficiálne akreditovala na Fakultu multimediálnej tvorby.

Už v čase vysokoškolských štúdií Meisner pravidelne ilustroval do detských časopisov Zornička, Věda a technika mládeži, Pionýr, ABC, neskôr aj do Včielky a Ohníka. V rámci semestrálnych prác často robil obálky kníh, v ktorých prejavil nielen kreatívny prístup, ale aj rešpektovanie úžitkovej roviny grafického návrhu. Toto zanietenie prirodzene gradovalo v začiatkoch jeho profesijnej praxe, kde sa úžitková grafika v podobe obálky knihy spojila s voľnou ilustráciou. Prvý úspech mala ním graficky upravená a ilustrovaná kniha od Jána Navrátila Cestovanie s orangutanom už v roku 1966. Postupne začal spolupracovať s vydavateľstvami Tatran, Pravda, Smena, Slovenský spisovateľ, Albatros a Hemisféry, kde navrhoval hlavne knižné obálky a kreslil ilustrácie. Za štyri desaťročia vytvoril Meisner viac ako 500 obálok rôznorodých knižných titulov pre deti i dospelých. Celých deväť rokov pracoval na knižnej edícii Čítanie študujúcej mládeže.

Od začiatku sedemdesiatych rokov Meisner spolupracoval s kultúrnymi inštitúciami, pre ktoré navrhoval plagáty k rôznym podujatiam. V roku 1974 začal dlhoročnú spoluprácu s hudobnou agentúrou Slovkoncert, ktorá sa naštartovala podujatím nultého ročníka Bratislavských jazzových dní. Meisner neskôr pripravoval plagáty aj pre Bratislavskú lýru a Bratislavské hudobné slávnosti. Významná je aj autorova spolupráca s hercami Milanom Lasicom a Júliusom Satinským (od roku 1982 do roku 1996), ktorej výsledkom bola nielen vizuálna identita Štúdia S, ale aj obaly ich gramoplatní. Pre Meisnerove grafické návrhy je typické spájanie nápadu s experimentom, v ktorom je ukrytý vtip či istá dávka humoru.

O chápaní sveta detského čitateľa svedčia autorove práce na detských omaľovánkach a komiksoch. Patrí sem aj práca na zvieracom leporele, ktorá trvala zhruba rok (1983) a bola pre Jana Meisnera novou skúsenosťou, pri ktorej navyše išiel do rizika, že pracuje zadarmo. O túto zákazku ho totiž nikto nepožiadal, ale vyšla z jeho vlastnej iniciatívy. Po zhotovení 24 ilustrácií ich ponúkal vydavateľstvám na Slovensku i v Čechách, no žiadne neprejavilo záujem. Zdalo sa, že jeho dielo zostane v zásuvke, no našťastie sa tak nestalo. Počas  sympózia plagátu v lotyšskom Dzintari v roku 1983, ktorého sa zúčastnil aj Jan Meisner, sa autor stretol s maďarskou účastníčkou Emmou Heinzelmannovou, ktorej sa posťažoval, že vytvoril leporelo, a že mu ho nechcú v Československu vydať. Ona mu potom následne dohodla stretnutie v Maďarsku vo vydavateľstve Móra Ferenc Ifjúsági Konyvkiadó Budapest, kde mu ho nakoniec aj vydali v roku 1984 v náklade 65 000 výtlačkov. Pre zaujímavosť – za honorár 100 000 forintov dostal autor bony, za ktoré si v tej dobe mohol dovoliť kúpiť v Tuzexe televízor Grundig, reťazovú pílu Stihl, šijací stroj Husquarna, rádio a magnetofón, ktoré sa v bežných obchodoch nedali zohnať. Rovnako aj nedostatkový bicykel Favorit československej výroby (ten mu, žiaľ, v priebehu roka niekto ukradol).

Napriek tomu, že knižka – leporelo nerozpráva priamo žiaden príbeh a je čisto ilustratívna, dáva šancu detskému ,,čitateľovi“ nájsť si v kresbách zvierat žijúcich v ZOO vlastné príhody. Autor vtipne poľudštil zvieratká, napríklad bobra zobrazil s udicou v jednej ruke a rybou v druhej, tú pritom hľadá plameniak v jazere. Alebo ako líška vystupuje s vejárom pri papuli, ku ktorej pristupuje vlk s vyplazeným jazykom. Pavián palicou zlomyseľne šteklí orangutana a opica si zanietene číta knihu Charlesa Darwina. Malý klokan z maminho vrecka ukazuje labkou dlhý nos. Po otočení leporela na druhej strane sedí opica medzi ťavími hrbmi, fajčí fajku a obdivuje sa v zrkadle. Papagáje si dlhú chvíľu krátia hraním kariet a usilovný medvedík čistotný perie na rumpli. Svojské podmienky na život má netopier, ktorý visí v chladničke. Malé sloníča šibalsky ťahá opicu za chvost a veľká slonica umýva vodou z chobota hrochovi papuľu. Svoj zvierací inštinkt nezaprie tiger pri pohľade na páva, ktorý nás víta na vstupnej bráne, ktorá predstavuje začiatok leporela.

Autorovi Janovi Meisnerovi vďačí Slovenské múzeum dizajnu za veľkorysý dar v podobe jeho širokého portfólia školských i profesijných prác, medzi ktorými sú nielen originálne maľby na leporelo, ale aj jeden exemplár jeho výtlačku.

 

Silvia Kružliaková
e-designum

 

Zdroj: https://scd.sk/clanky/jan-meisner-zoo-leporelo-1984/