„Myslím si, že každému sa páči niečo iné.“
Študovala na Škole umeleckého výtvarníctva u prof. Gabriela Štrbu, neskôr na Vysokej škole výtvarných umení na katedre grafiky u doc. Róberta Jančoviča a na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe v ateliéri grafického dizajnu u profesora Zdeňka Zieglera. Získala viacero ocenení v súťaži Najkrajšia kniha, ktoré udeľuje Medzinárodný dom umenia pre deti Bibiana. Ilustovala viac než 10 kníh a publikácii.
Je naratívnym typom ilustrátorky, ktorá dokáže tvoriť pre akúkoľvek vekovú kategóriu, pridať hodnotu akémukoľvek textu – od rozprávok po kresby na tarotové karty. Občas je hravá ako malé dieťa, vekom čitateľa vážnie, mení svoje ilustrátorské techniky tak, aby si čo najviac porozumeli, aby si boli blízki: pre deti volí expresívnu farebnosť, pre teenagerov kresbu podobnú komixu (či mangám). Sú pre ňu typické jednoduché, „čisté“ línie.
Naša mama je bosorka! (2000)
Posledné skazky o Vladovi (2002)
Recepty z rodinného archívu (2004)
Mám sa (2004)
Tichí spoločníci (2005)
Poletíme za dúhou 2 (2006)
Veselé počítanie (2008)
Mafstory (2008)
Šepkár (2008)
Sing mit (2010)
Marianka (2011)
Tajomstvá mojej ulice (2011)
Venussha (2011)
Barbarskí Slovania (2012)
Ale (2012)
Od porážky k porážke (2013)
Krátké prózy (2013)
Traja kamoši a fakticky fantastický bunker (Babča B. Kardošová, Slovart 2015)
Turci, habsburgovci a iné pohromy (2016)
Traja kamoši a fakticky fantastický poklad (Babča B. Kardošová, Slovart 2016)
Dávidkov denník (Dávid Rubinovicz, Q 111, 2016)
Nutkanie. Tak nejako by som to nazvala.
Také tenké čiary, ako vlásočnice a tak aj naukladané, v presnej logike, vytvárajúce spleť niečoho, čo zblízka vyzerá inak ako z diaľky. A potom hutné ťahy štetcom, tlmené farby, zjednodušená štylizácia. A – v ďalšej knihe – výrazne zjednodušená farebnosť, uzavretá v silnej kontúre. Potom ponášky na komix. A farebné – det(in)ské kresby, len na ne priložiť pauzák a obkreslí ich každý tretiak.
Katarína Slaninková je chameleón. Premieňa sa v čase, ale nie v každej knihe, chytí sa jednej formy, a potom ju ťahá, vzájomne prepletá technické riešenia ilustrácie, opakuje v detailoch postupy a až vtedy, keď ju unavia (alebo otrávia), ich opustí a vyberie sa úplne iným smerom.
Práca s ceruzkou je v jej ilustrátorskom diele dominantná: pozeráte sa a vidíte ako tancuje na papieri. Ide totiž v páre so spisovateľom – vo vášnivých textoch vášnivo, v tých silových tlačí do papiera linku, v jednoduchých detských ju len tak, lenivo ťahá.
Vždy do ilustrácií vtláča čas a priestor, v ktorom sa príbeh odohráva, hrá sa so sociálnou realitou, so svojou predstavou o vzťahoch, v ktorých žijú hrdinovia knižiek – zrkadlí ich pohodu, či ťarchy spôsobom, aby čitateľ nemal prácu s dešifrovaním – jednoducho pozriem a vidím (čo budem čítať).
Kašle na to, že ilustrácia pre dospelých by mala vyzerať dôležito a dôstojne. Jej ilustrácie súčasných autorov ako Peter Pišťanek či Peter Krištúfek stierajú hranicu medzi detským a dospelým čitateľským svetom. A ilustrátorku to baví – balansovať, skúšať, koľko unesie čitateľ. Deti ťahá do dospeláckej štylizácie, do pátosu, jemnosti, naopak dospelých necháva prekvapených v detskej zjednodušenej kresbe, v kolotočiarskej farebnosti.
Stala sa obsadzovanou: a tým dostáva možnosť výberu. Alebo to bolo inak: jej schopnosť meniť spôsob ilustrovania, také remeselné chameleónstvo jej prinieslo možnosť výberu. Každopádne: už nemusí ilustrovať so zaťatými zubami. To jej dáva voľnosť. Možno preto mnohé z jej ilustrácii krásne stoja ako samostatné výtvarné diela. Dajú sa doslova vytiahnuť z knižiek a nielen zavesiť na stenu, ale akoby hovorili, že sa k nim dajú pripísať nové slová. Aj niekoľkokrát. S inou básňou, alebo s iným vtipom vyznejú rovnako: fakt dobre.
Je to paradox: lebo Katarína Slaninková nepatrí k ilustrátorom, ktorí by mali potrebu skrývať vlastné odkazy pre čitateľa v detailoch. Jednoducho číta a potom to nakreslí.
Jiří Olič kedysi varovne zdvihol prst a napísal, aby si dala pozor, že „ilustrátorstvo už zničilo množstvo umelcov“. Hej, nájsť mieru, vybalansovať čas, v ktorom bude popisovať – dávať tvár a atmosféru – dielam iných a čas vlastného sveta, to chce disciplínu. Ale raz to povedala: „... po nociach kreslím knižky, cez deň obrazy“.
Ida Želinská – TOTO! je galéria
(časopis Romboid, ročník LI, č. 6, 2016)