„Zistil som, aké náročné je pre výtvarníka ,poznačeného‘
akademickým výtvarným výcvikom napodobniť
anatomické nepresnosti a nelogické perspektívy
gotických majstrov.“
Študoval na Katedre animovanej tvorby Vysokej školy múzických umení. Ilustrovať začal v r. 2001, od začiatku pred kvantitou preferuje výber kvalitného textu – jeho dielo zahŕňa zatiaľ 5 kníh. Získal viacero ocenení v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska a Cenu ministerstva kultúry. Rovnako ako ilustrácii sa venuje aj grafickému dizajnu, animovanej tvorbe a bábkovej scénografii a priestorovému riešeniu.
Má rukopis, ktorý sa ľahko rozpozná medzi ostatnými. Ovplyvnený štúdiom animácie a viacerými realizáciami, akoby obrázky v knihe rozpohybovával, akoby ich nechcel nechať zamrznuté, statické. Postavy sú plastické, dej sa v nich na seba vrství. Napriek tomu, že sú „plné“ farieb, bez bielych miest, nepôsobia „ťažko“, naopak – je to ich sýta sviežosť, ktorá vytvára napätie, emóciu.
Astík a Obík (Kristína Vulganová, Agentúra K 2001)
Analfabeta Negramotná (Ján Uličiansky, Trio Publishing 2011)
Vianočné mystérium (Jostein Gaarder, Artforum 2012, 2017)
Kozliatka (Jaroslava Blažková, Mária Rázusová-Martáková, Buvik 2013)
Hravo čítame s Osmijankom (Krista Bendová, Osmijanko n.o. 2013)
Jako by tu tisíc dětí bylo (Adolf Heyduk, Albatros 2017)
Tri prasiatka (Margita Príbusová, Mária Rázusová-Martáková, Buvik 2015)
Janko Hraško (Mária Ďuríčková, Buvik 2018)
Vtáčia legenda (Daniel Hevier, Trio Publishing 2018)
Líza, mačka z Trojice (Ján Uličiansky, Triio Publishing 2019)
Bola koza rohatá (Mária Rázusová-Martáková, Mária Ďuríčková, Buvik 2021)
Túlavý braček (Toňa Revajová, Trio Publishing 2022)
Rozprávky Pavla Dobšinského, Pavol Dobšinský, Elena Slobodová, Ikar 2023)
*
1996 – Návrh a výroba scény bábkového predstavenia Betlehémske hry, BIBIANA – Medzinárodný dom umenia pre deti
2001 – Návrh scény bábkového predstavenia Veľký primáš Baro, BIBIANA – Medzinárodný dom umenia pre deti
2001 – 2013 Priestorové riešenie výstav Najkrajšie knihy Slovenska, Naše Vianoce – na skle maľované a Putovanie s ovečkou, BIBIANA – Medzinárodný dom umenia pre deti
2019 – Výtvarná spolupráca na návrhu scény k opere Rozprávka o šťastnom konci, Svetozár Sprušanský, Daniel Hevier, Peter Zagar, opera SND
2002 – Animovaná časť doku série „Římané za humny“ , ČT, Animation People
2015 – 2020 spolupráca na animovanej zložke cyklickej relácie rtvs určenej detskému publiku Trpaslíci,
2020 – 2021 spolupráca na animovanej zložke cyklickej relácie rtvs určenej detskému publiku Smajlíkovci
Čítate knižku, pozeráte sa na ilustrácie.
A zrazu... ste v divadle.
Naozaj.
Príbehy Vlada Krála sa odohrávajú (akoby) medzi kulisami.
Masívne farebné plochy sú naukladané za seba a medzi nimi sa pohybujú v svojskom systéme všetky tie zvieratá, ľudia aj veci, okolo ktorých sa točí dej. Každý jeden obrázok, každá figúra sa pokojne dajú rozložiť na detaily ako skladačka. Zdá sa vám, že by ste im poľahky mohli odmontovať ruky, uši, topánky a presúvať jedno cez druhé, meniť pózy.
Rozumiete tomu, na čo sa pozeráte.
Dokonca aj deti, ktoré ešte nevedia čítať (alebo tie, ktoré knižky veľmi neobľubujú) podľa obrázkov dokážu jednoduchým: „Aha, tu tento robí toto a táto ide tam“ uhádnuť dejovú líniu.
Dynamiku v tých ilustráciách nevytvárajú ani tak rýchle či intenzívne ťahy štetca ani štylizácia (tá je, naopak, pomalá, vláčna), ale farby. Plochy plné hrejivých alebo, naopak, chladných odtieňov, ťahaných od kraja po kraj. Prekladajú sa jedna cez druhú, kontúrujú hmotu, vytvárajú efekt obrazu v obraze. Všetko je o pár tónov intenzívnejšie než v skutočnosti.
Nejako to urobí – dotiahne vás dovnútra príbehu.
To vôbec nie je málo a ani to nie je jednoduché. Skloniť sa k dieťaťu, hovoriť „jeho“ jazykom, trafiť do spôsobu premýšľania a na základe toho naštylizovať, naskladať ten svet vo vnútri knihy.
Vie to.
K príbehom aj k tým, ktorí si ich čítajú, je... hm, ako to povedať? Jemný a úctivý. Neprekračuje ich hranice, nič k nim nepridáva, len ide po prvej signálnej fantázii, trpezlivo v rytme textu. Všetko v jeho knižkách je také pohodové. Dobre sa čítajú pod perinou, dobre sa do nich pozerá. Dobre sa o nich rozpráva.
Je vtipný, ale nepoužíva cynizmus, dvojzmysly ani útočnú iróniu. Skôr rozosmieva, než by sa vysmieval, láskavo glosuje.
Rád prehráva, patetizuje situácie, používa mohutnú gestikuláciu. To je pre ilustrátora vždy riskantná plocha, pri rozmachu nespadnúť do opisnosti, do prílišného didaktizmu. U Vladimíra Krála je však výsledok takéhoto balansu (zatiaľ) pozitívny – dokáže sa udržať nad vecou. Vlastne nad ilustráciou.
Necháva sa inšpirovať a vôbec neskrýva čím: v rozhovoroch hovorí o európskej stredovekej maľbe, neskôr o geometrii. Keď si jeho knižky rozložíme jednu po druhej na časovej osi, uvidíme, že má svoje obdobia – niekoľko rokov, niekoľko kníh za sebou –, v ktorých je vždy sám sebe podobný, poznateľný, a potom sa premení.
Dokonca mal doposiaľ šťastie na veľkorysých vydavateľov, ktorí rozumejú tomu, že deti potrebujú množstvo obrázkov a veľkých: aby im ostali v hlave roky, aby podľa nich identifikovali „kto je kto“ a „čo robí“. Tak koncipoval napríklad knižky Išlo vajce na vandrovku alebo Kozliatka.
Ida Želinská – TOTO! je galéria