„Po odovzdaní ilustrácie mi prichádzalo na um,
čo všetko som tam ešte mohol dať.“
Po ukončení Strednej školy umeleckého priemyslu absolvoval aj Vysokú školu výtvarných umení v ateliéri Albína Brunovského. Ilustroval viac než 20, najmä detských, kníh a je držiteľom mnohých ocenení – opakovane získal cenu za najkrajšiu knihu roka, ale aj Cenu Ľudovíta Fullu, je zapísaný na Čestnej listine IBBY. Po roku 1991 prestal ilustrovať, v súčasnosti sa venuje voľnej tvorbe – maľbe a grafike.
Nepodlieha módnym trendom. Stále „maľuje baroko“ – doslova kašle na to, že „ornament je zločin“, pevne sa zakliesni v priestore, hutných tvarov, oblín, žartovne skrytých odkazov. V jeho „plných“ ilustráciách, takmer neexistujú „biele plochy“. Charakterizuje ho silná kontúra, už skoro zabudnuté precízne šrafovanie, čo vytvára ilúziu pohybu ale aj výrazná, až cukríková farebnosť, ako z cirkusových plagátov.
Pištáčik (D. Dušek, Mladé letá 1980, Slovart 1997)
Stratený svet (A. C. Doyle, Mladé letá 1983, Belimex 2001)
Kassandrina ruka (Z. Juriev, Mladé letá 1983)
Zlatý kľúčik (A. N. Tolstoj, Mladé letá 1984)
Pištáčik sa žení (D. Dušek, Mladé letá 1985)
Pippi Dlhá Pančucha (A. Lindgrenová, Mladé letá 1985)
Pippi nastupuje na loď (A. Lindgrenová, Mladé letá 1985)
Pán Tragáčik a Fantomas (Z. Nienacki, Mladé letá 1986, Ikar 2007)
Tancovanie s drakom (J. Fekete, Východoslovenské vyd. 1986)
Hubárske rozprávky (V. Bednár, Mladé letá 1987)
Babka na rebríku (D. Dušek, Mladé letá 1987)
Morská hviezdička (V. Žilinskasová, Mladé letá 1987)
Pán Tragáčik a Neviditeľní (Z. Nienacki, Mladé letá 1988)
Števko Drievko a Alenka z polienka (J. Pavlovič, Mladé letá 1988)
Kamarát Čipko (A. Hykisch, Mladé letá 1989)
Rozprávky Čierneho Filipa (M. Ďuríčková, Mladé letá 1989)
Pán Tragáčik a človek z UFO (Z. Nienacki, Mladé letá 1990)
Rozprávková torta (D. Hevier, Mladé letá 1990)
Život a dobrodružstvá Robinsona Crusoea (D. Defoe, Mladé letá 1991)
O Jankovi Polienkovi (M. Ďuríčková, Mladé letá 1991)
Medzi nami zvieratami (V. Brunovská, Virvar 2012)
Zdroj: http://lib.bibiana.sk/author.php?id=00000002695
Maľovať baroko
Tam na vás vyskočí lev s hrivou z peria, tam zubatá jašterica, tam tiger s nohami ako obrovské žabacie stehná, už len sa odraziť a skočiť, a tam zebra s pštrosím krkom, ktorý len namáhavo nesie jej ťažkú hlavu, všade palmy, liany, obrovské sladké kvety... čo to (dopekla) je? No, to sú diela z posledných rokov tvorby Petra Kľúčika. Hej. Keď sa niekedy v polovici deväťdesiatych rokoch rozhodol, že už nebude ilustrovať knihy, začal si vytvárať vlastný príbeh – atlas zvláštnych tvorov. Množia sa a pribúdajú, útočia na diváka svojimi bizardnými, plnými tvarmi, akoby ich hmota, vytvorená čiarami, tlačila von z papiera.
Hej. Keď nie je príležitosť, prichádza pretlak. Aby autor doslova nevybuchol, aby sa jeho talent neroztrieštil na márne kúsky, sám seba stiahol, zošnuroval atlasovým formátom. Akoby svoje „viem čo a viem ako“ chcel potlačiť, už si nespomínať na to, ako maľoval príbehy „predtým“.
A ako maľoval?
Bol vždy svojský. Nepodliehal módnym trendom. Stále „maľoval baroko“ – vykašľal sa na to, že „ornament je zločin“1, pevne sa zakliesnil v priestore, hutných tvarov, oblín, žartovne skrytých odkazov, či akýchsi „mašličiek“, hier s farbami. Vo svete „plných“ ilustrácii, v ktorých takmer neexistuje „biela plocha“, ten „vzduch“, čo necháva priestor pre čitateľovu fantáziu.
Na vrchole svojej doterajšej ilustrátorskej tvorby – na prelome 80. a 90. rokov (aj keď hovoriť o vrchole u autora, ktorý stále žije, je minimálne neslušné) tvoril obrázky tak, akoby fotografoval text. Zachytil dejovej linky, vybral z kapitoly kľúčovú vetu a perom (ako fotoaparátom) na nej príbeh zastavil. Čitateľovi stačilo jedným okom čítať, druhým si overovať, či dobre vidí.
Silná kontúra, kresba perom, už takmer zabudnuté precízne šrafovanie, čo vytvára ilúziu pohybu. Výrazná, až cukríková farebnosť, ako z cirkusových plagátov. Jasná rozoznateľnosť postáv: „áno, takto – presne takto, si predstavujem, ako by hrdinu príbehu mal vyzerať“, ich realistickosť, jedno či sú veľkí či malí, či v sebe majú prvky skutočných ľudí, alebo sú to vymyslené bytosti a navyše sú čitateľní: dobrí sú pekní, zlí tak trochu škaredí a vtipní tak trochu smiešni. To je Peter Kľúčik.
Vždy mal šťastie na zadania: Defoeov Robinson, Lidgrenovej Pipi Dlhá Pančucha, Tolkienov Hobit... to všetko boli knihy, vopred odsúdené na čitateľský úspech. Hej, môžeme premýšľať, či by sila talentu Petra Kľúčika prerazila aj zlé alebo priemerné texty, či by ich zdvihla, či by ich dokázala predať. A vždy prídem k tomu, že určite áno, lebo patrí medzi tých autorov, z ktorých diel jednoducho cítiť, že ich ilustrovať baví. Že je im v súzvuku s textom dobre. S vedomím, že je to dar, mať ľahkú ruku a iskru v oku.
Ida Želinská – TOTO! je galéria
(časopis Romboid, ročník LI, 7 – 8, 2016)
